Záverečná maturitná práca z dejepisu o ThDr. Jozefovi Tisovi

vypracoval Martin Štoffa

POSLEDNÝ POZDRAV PREZIDENTA Dr. JOZEFA TISU SLOVENSKÉMU NÁRODU
2 dni pred svojou smrťou - v rokupise s vlastnoručným podpisom
( prepis )

Národu slovenskému posledný svoj pozdrav: Tebe som sa usiloval slúžiť verne a poctive; prinášam i poslednú obeť na oltár Tvojho prirodzeného práva na svojský, slovenský život !
Naspäť cesta nemožná - buď vždy verný a oddaný svojej slovenskosti dľa vôle Božej !

Bv. 16. IV. 947

Dr. Jozef TISO v.r.

POSLEDNÝ ODKAZ PREZIDENTA Dr. JOZEFA TISU SLOVENSKÉMU NÁRODU

V duchu tejto obety, ktorú prinášam, odkazujem slovenskému národu, aby bol svorný a jednotný v sledovaní veľkej zásady: Za Boha a národ - vždy, všade a v každom ohľade.
Je to nielen jednoznačný zmysel slovenských dejín, ale aj výslovný príkaz Boží, ktorý ako prirodzený zákon stvoril a do národa a každého jeho príslušníka vštepil.
Tomuto zákonu slúžil som celý svoj život, a preto sa považujem za mučeníka v prvom rade obrany kresťanstva proti boľševizmu, ktorého sa musí národ nielen v duchu svojho kresťanského charakteru, ale aj v záujme svojej budúcnosti všemožne chrániť.
Ako si prosím od Vás, aby ste si v modlitbách svojich spomínali na mňa, tak i ja budem za Vás prosiť vševládneho Boha, aby národu slovenskému v jeho životnej borbe za Boha a národ žehnal, aby národ slovenský bol vždy verným a oddaným synom Cirkvi Kristovej.

V Bratislave, 18. apríla 1947 o 3. hodine ráno.

Dr. Jozef TISO v.r.

1. LIST SVÄTÉHO OTCA PÁPEŽA PIA XII. DR. JOZEFOVI TISOVI
( 25. júl 1939 )

Milému synovi Jozefovi Tisovi,
predsedovi Slovenskej vlády a najvyššiemu správcovi Slovenskej republiky.

Milý synu, pozdrav a apoštolské požehnanie.
Nedávno došiel k Nám vznešený muž, Karol Sidor, aby odovzdal Tvoju vzácnu listinu, ktorou bol ustanovený za mimoriadneho vyslanca a splnomocneného ministra Slovenskej republiky. Prijali sme ho s radosťou a patričnými poctami, a ako zverená úloha mu vyžaduje, tomuto význačnému mužovi, hovoriacemu v mene Tvojom a celej Republiky, patričnú dôveru preukazovať budeme. Máme pevnú nádej, že usilovnou prácou tohto vyslanca, pri ktorej nebude mu chybovať Naša ochotná vôľa - úradné vzťahy medzi Svätou Stolicou a Vašim štátom šťastne sa ustália a zo dňa na deň viac upevnia, bezpochyby k vzájomnému dobru a rozkvetu Cirkvi i štátu.
Na dôkaz želania úspechu a našej blahosklonnosti Tebe, milý synu, a celému slovenskému národu ochotne udeľujeme apoštolské požehnanie.

Dané v Caste Gandolfo, blízo Ríma, dňa 25. júla 1939, v prvom roku Nášho pontifikátu.

Pápež Pius XII. v.r.

2. LIST SVÄTÉHO OTCA PÁPEŽA PIA XII. Dr. JOZEFOVI TISOVI
( 5. december 1939 )

Milému synovi Jozefovi Tisovi,
osvietenému a ctihodnému mužovi, prezidentovi Slovenskej republiky.

Milý synu, osvietený a ctihodný muž, pozdrav a apoštolské požehnanie.
Dozvedeli sme sa z úradného oznámenia, datovaného v predošlom mesiaci, že si zvolený za prezidenta Slovenskej republiky a že si tento úrad už aj slávnostne započal. Za túto správu vzdávame Ti náležitú vďaku a prosíme Boha, aby Tvojmu národu, Nám zaiste veľmi milému, opravdivý blahobyt a šťastie, ktoré sa katolíckym náboženstvom zveľaďuje a upevňuje, dobrotivo udeliť ráčil. V tom samom liste prejavený Tvoj chvályhodný úmysel, že vo vykonávaní tohoto úradu chceš nerušene zachovať a stále prehlbovať jestvujúce vzťahy, veľmi schvaľujeme a zároveň sľubujeme z duše, že pri uskutočňovaní tejto veci Naša pomoc nebude chýbať.
Zataľ ako záruku nebeských darov tak Tebe, milý synu, osvietený a ctihodný muž, ako aj celému slovenskému národu apoštolské požehnanie radi v Pánovi udeľujeme.

Dané v Ríme u sv. Petra, dňa 5. decembra 1939, v prvom roku Nášho pontifikátu.

Pápež Pius XII. v.r.

DR. TISO V KONTEXTE 1. ČSR
( 28. 10. 1918 - 6. 10. 1938 )

Tiso ako jeden z popredných predstaviteľov a ideológov SĽS a neskôr HSĽS sa významne podieľal na presadzovaní myšlienky autonómie, neskôr aj pozvoľného osamostatňovania sa slovenského štátu.
V roku 1925 ziskom viac než 34 % hlasov predstihla HSĽS dovtedy najúspešnejšiu stranu na Slovensku - Sociálnodemokratickú stranu. Tento úspech bol pre HSĽS v medzivojnovom období najväčším. Hoci ostala najsilnejšou slovenskou stranou, nepodarilo sa jej už získať viac ako 30 % hlasov. HSĽS sa opierala o početné katolícke obyvateľstvo v slovenských mestách a dedinách. Vychádzala z ľudového, kresťansko-sociálneho hnutia z prelomu storočí. Postupne opúšťala demokratizmus a prikláňala sa k politickej koncepcii autoritatívneho, nacionalisticky orientovaného systému. HSĽS súčasne predstavovala hlavné autonomistické hnutie. V mezdivojnovom období bola HSĽS prevažne v opozícii, občas však bola ochotná pristúpiť ku kompromisom a v krátkom období rokov 1927 - 1929 sa dokonca podieľala aj na vláde.
Vnútorné politické napätie v štáte vyvrcholilo rozpadom červeno-zelenej koalície agrárnikov a sociálnych demokratov krátko po voľbách roku 1925. Zo zložitej krízy, v ktorej musel opätovne vypomôcť úradníckou vládou Jan Černý, sa napokon v októbri 1926 zrodila parlamentná vláda Antonína Švehlu - vláda tzv. panskej koalície, v ktorej boli, okrem iného, po prvý krát zastúpení aj Nemci ( ministri Franz Spina a Robert Mayer-Harting ). V tejto vláde neboli zastúpení sociálni demokrati. Po zdĺhavých rokovaniach vstúpila do vlády začiatkom roka 1927 aj HSĽS. Ministrom zdravotníctva sa stal Jozef Tiso a ministrom pre zjednotenie zákonov sa stal Marko Gažík. Tento bol však koncom februára 1927 nahradený Ľudovítom Labajom.
Slovenskí ľudáci však zostali vo vláde iba krátko. Ich účasť vo vláde nepodporovali všetci predstavitelia strany a napokon pôsobenie vlády panskej koalície neprinieslo v politickej ani hospodárskej oblasti konsolidáciu a očakávané výsledky. Navyše HSĽS nebola spokojná s výsledkami, ktoré sa dosiahli v jej programe slovenskej autonómie. Požiadavku autonómie Slovenska presadzovala HSĽS už od začiatku dvadsiatych rokov. V januári 1922 predložila strana ( vtedy SĽS ) Národnému zhromaždeniu prvý oficiálny návrh na autonómiu Slovenska. Napriek ich snahe sa však centralistický systém usporiadania štátu nezmenil. Určitým ústupkom bolo uzákonenie krajinského zriadenia v júli 1927, ktoré vstúpilo do platnosti od roku 1928.
Podľa neho sa Slovensko stalo samostatnou krajinou na čele s krajinským prezidentom a s celoslovenským krajinským úradom. Kompetencie krajinských inštitúcii však boli obmedzené a podriadené štátnym, čím sa vlastne centralistický systém spravovania štátu nenarušil.
Na vystúpenie z vlády využili ľudáci Tukovu aféru v októbri 1929. 1. januára 1928 uverejnil Vojtech Tuka v denníku Slovák článok V desiatom roku Martinskej deklarácie. V článku sa odvoláva na tajnú klauzulu k Martinskej deklarácii, podľa ktorej Slováci súhlasili s pripojením k Československu iba na "skúšobnú lehotu" desiatich rokov. Podľa Tuku 30. októbra 1928 prestáva byť Slovensko súčasťou Československa, ak jeho predstavitelia nerozhodnú inak. Na základe tohto článku sa začal s Tukom súdny proces, v ktorom bol obvinený z vlastizrady a zo špionáže v prospech Maďarska a 5. októbra 1929 ho odsúdili na 15 rokov väzenia. 8. októbra odstúpili ministri HSĽS Tiso a Labaj z vládnych kresiel.
HSĽS zintenzívnila na Slovensku svoje aktivity v prospech autonómie. V máji 1930 predložila v parlamente už svoj druhý návrh autonómie, v ktorom sa predovšetkým zdôrazňovalo, že autonómia má posilniť česko-slovenský štát. Dr. Jozef Tiso o tom napísal v článku O ideológii Slovenskej ľudovej strany: "Odmietame podozrenie, že požiadavkou autonómie kladieme úklady proti jednotnosti štátu česko-slovenského, lebo však pri autonómnom zriadení štát prepúšťa určité svoje funkcie autonómnemu telesu, zostávajúc v ostatných funkciách nedotknutá jeho samostatnosť...Autonómia je uznaním štátnej zvrchovanosti a autonomisti stoja na pôde uznania celistvosti štátu."
Obe autonomistické strany - katolícka HSĽS a evanjelická SNS - spojili svoje úsilie o dosiahnutie autonómie vo vytvorenom automistickom bloku v októbri 1932. Pod vplyvom šírenia sa myšlienok autonómie Slovenska medzi obyvateľstvom museli aj niektoré centralistické strany začať uvažovať o prehodnotení politického systému a štátoprávneho usporiadania v smere väčšej decentralizácie Slovenska. Podobné požiadavky odzneli aj na zjazde mladej slovenskej inteligencie v júni 1932. Slovenskú politickú hladinu rozvírili Pribinove slávnosti v Nitre v auguste 1933. Z pôvodne cirkevnej oslavy na pamiatku vysvätenie kostolíka v Nitre, sa stala búrlivá politická demonštrácia. Autonomistický blok presadzoval svoje požiadavky a politický program, zatiaľ čo rozbúrený dav vykrikoval protivládne a šovinistické heslá. Udalosť mala dohru aj na celoštátnej úrovni, keď sa dočasne zhoršili diplomatické vzťahy Československa s Vatikánom.
V takejto napätej atmosfére sa konali v máji 1935 parlamentné voľby. Pozoruhodné a zároveň výstražné boli volebné výsledky koalícií Sudetonemeckej a Karpatonemeckej strany a Maďarskej národnej a Krajinskej kresťansko-sociálnej strany. Koncentrácia nemeckých a maďarských hlasov ( obe po cca. 15% ) sa stala charakteristickou pre voľby 1935 a zároveň predznamenávala nasledujúci kritický vývoj. Ostatné strany, pôsobiace na celoštátnej úrovni, nezaznamenali výraznejšie výkyvy. Na Slovensku ostal najsilnejším zoskupením autonomistický blok pod vedením HSĽS sa ziskom 30,1% hlasov. Na základe volebných výsledkov prezident Masaryk vymenoval novú vládu na čele s agrárnikom Janom Malypetrom. Ten sa však stal predsedom poslaneckej snemovne a tak ho na poste ministerského predsedu vystriedal ďalší agrárnik Milan Hodža. V tom čase prekročil prezident Masryk vek 85 rokov a 14. decembra 1935 abdikoval. Na jeho miesto zasadol Dr. Edvard Beneš, ktorý bol zvolený aj za pomoci hlasov HSĽS, ktorej sľúbil ráznejšie vyriešenie otázky postavenia Slovenska v rámci štátu.
Toto obdobie sa vyznačovalo neustále rastúcou agresivitou zo strany Nemecka a jeho prívržencov v Československu. Hitler sa rozhodol využiť úspech Henleinovej strany vo voľbách a koncom marca 1938 ho pozval k sebe na konzultácie. Tam mu dal príkaz, aby neustále kládol československej vláde také požiadavky, aké nebude ochotná a schopná splniť. Na karlovarskom zjazde Sudetonemeckej strany 24. apríla 1938 Henlein predložil program, podľa ktorého sa malo pemeniť české a moravské pohraničie na samostatnú oblasť pod jeho a straníckou plnou kontrolou. K vyhroteniu situácie prispelo Nemecko presúvaním vojsk na pohraničie za súšasných provokácii henleinovcov.
Na tento vývin rázne zareagoval Hodža a vláda, ktorí vyhlásili čiastočnú mobilizáciu, čím prekvapili aj samotného Hitlera, ktorý takticky ustúpil.
V máji 1938 sa konali voľby do obecných zastupiteľstiev. Na Slovensku volilo viac ako 80% obyvateľstva. Vo voľbách narazili na seba dve hlavné politické zoskupenia - HSĽS a Slovenská jednota za česko-slovenskú demokraciu a republiku. Slovenská jednota predstavovala koalíciu bývalých centralistických strán ( Agrárna strana, Strana sociálno-demokratická, Strana národno-socialistická, Živnostnícka strana, Československá strana ľudová, Národné zjednotenie ) so Slovenskou národnou stranou. Účasť SNS bola prekvapením a znamenalo to odklon od presadzovania autonómie. Výsledky volieb boli utajnené a pražská vláda ich zakázala zverejniť. Slovenská jednota získala 43,93% a HSĽS 26,93% hlasov. Víťazstvo antiautonomistov bolo podmienené strachom ľudí o budúcnosť v krušných časoch nemeckého ohrozenia republiky.
Horúce leto pred "horúcou jeseňou 1938" prinieslo ešte jeden zlomový bod v HSĽS. 16. augusta 1938 zomrel Andrej Hlinka, dlhoročná a všetkými uznávaná autorita slovenského politického života. V HSĽS však už vyrástla nová generácia politikov, z ktorých sa najviac presadili Dr. Jozef Tiso a Karol Sidor. Situácia na Slovensku však nijako neprekážala prisluhovačom Hitlera v tom, aby rozbíjali republiku. Henlein bol poverený vedením rokovaní o nemeckých požiadavkách. Na nátlak zo strany Anglicka a Francúzska, pod hlavičkou zachovania mieru, prijala československá vláda predkladané požiadavky. Hitler aj Henlein boli opäť zaskočení, pretože oni prijatie požiadaviek vládou nechceli. Preto sa po neúspešnom puči Henleina rozhodol Hitler sám zasiahnuť do hry a udalosti urýchliť. Najprv konzultoval otázku s britským premiérom Chamberlainom v Berchtesgadene 15. septembra 1938. Keďže ten nevyslovil žiadne výhrady, cesta v dobývaní Československa bola Hitlerovi otvorená.
Pod tlakom okolností a ťaživej situácie odstúpila 22. septembra vláda Milana Hodžu a nastúpil vládny kabinet generála Jana Syrového. Už nasledujúci deň bola v republike vyhlásená všeobecná mobilizácia a do pohotovosti prešlo 34 vojenských divízií. Vláda jednoznačne požiadavky Nemeckej ríše odmietla a bola pripravená postaviť sa na odpor. 28. septembra navštívili Dr. Jozef Tiso a Karol Sidor poľského vyslanca v Prahe Papéeho a odovzdali mu vyhlásenie Klubu poslancov a senátorov HSĽS o ochote Slovákov vstúpiť do federatívneho zväzku s Poľskom, v prípade rozbitia Československa vonkajšími silami.
Nemecké požiadavky mala vyriešiť konferencia v Mníchove. Na nej sa 29. septembra 1938 stretli Hitler, Mussolini, Chamberlain a Daladier. Bez účasti zástupcu Československa sa dohodli na odstúpení pohraničných oblastí Čiech a Moravy Nemecku, čím de facto potvrdili nemecké požiadavky. Pohraničné oblasti, kde prevažovali Nemci, sa mali stať súčasťou Nemecka. Návrh bol prijatý a akceptovaný bez veľkej diskusie. Zároveň uložil československej vláde rýchle riešenie maďarskej otázky a priam odporúčal, aby sa tak stalo na mníchovskom princípe. 30. septembra 1938 sa vláda podrobila diktátu. Stratou približne tretiny územia sa začal proces rozkladu československého štátu. 1. októbra sa vláda podrobila aj poľskému ultimátu na zmenu hraníc, čím prišla republika o ďalšie územia.
4. októbra 1938 prijal Beneš demisiu vlády Syrového a hneď na to vymenoval ju opäť vymenoval v pozmenenom zložení. Chýbal v nej Matúš Černák, zástupca HSĽS, ktorý sa vzdal svojho mandátu pre neochotu prezidenta Beneša riešiť slovenskú otázku. Prezident Beneš 5. októbra 1938 abdikoval ("Učinil jsem své rozhodnutí ze svého osobního přesvědčení") a 22. októbra odletel ako súkromná osoba do Londýna ("Občané, mám svůj plán").
Novým prezidentom okyptenej republiky sa 30. novembra 1938 stal Dr. Emil Hácha.

DR. TISO V KONTEXTE 2. ČSR
( 6. 10. 1938 - 14. 3. 1939 )

V období po Mníchove vládla v celej republike tiesnivá atmosféra. Občania, ktorí boli pripravení brániť svoju republiku, sa dostali do stavu zatrpknutosti a cítili sa byť podvedení "garantmi pokoja a mieru". Ale už 6. októbra 1938 zvolal podpredseda HSĽS Tiso do Žiliny stretnutie členov Výkonného výboru HSĽS. K nim sa pripojili aj predstavitelia všetkých dôležitejších politických strán na Slovensku. HSĽS, ako organizátorka stretnutia, predložila svoj návrh autonómie Slovenska tzv. "Vyhlásenie", ktoré prítomní zástupcovia podpísali. Pražská vláda toto vyhlásenie prijala a ešte v ten deň menovala Dr. Tisu za ministra pre správu Slovenska. O deň neskôr vláda, ktorá v tom čase vykonávala aj funkciu prezidenta, vymenovala krajinskú autonómnu vládu na čele s Tisom. Československo sa fakticky premenilo na federatívny štát s názvom Česko-slovenská republika. Autonómne postavenie dostala aj Podkarpatská Rus.
Nová vláda mala päť členov. Predseda krajinskej vlády a minister vnútra Dr. Tiso a Dr. Ďurčanský ako minister spravodlivosti, zdravotníctva a sociálnej starostlivosti boli zástupcami najsilnejšej slovenskej strany HSĽS. Za SNS bol vo vláde Černák ako minister školstva. Posty za Republikánsku stranu obsadili Teplánsky a Lichner, ktorí boli zodpovední za rezorty hospodárstva, financii a verejných prác, dopravy a spojov. Hoci v tejto vláde ešte nefigurovali Karol Sidor ani Vojtech Tuka, prvý menovaný sa od 1. decembra 1938 stal štátnym ministrom a podpredsedom československej ústrednej vlády v Prahe a zabezpečoval spojenie medzi ňou a slovenskou autonómnou vládou. Zároveň zastupoval slovenské záujmy v spoločných ministerstvách, t.j. zahraničia, národnej obrany a financií. Okrem neho v nich mali Slováci aj svojich vládnych tajomníkov, ktorí boli podriadení priamo Sidorovi. Boli to J. Zvrškovec (zahraničie), Š. Haššík (národná obrana) a A. Hrnčár (financie).
8. októbra 1938 oznámil predseda centrálnej vlády generál Syrový Poslaneckej snemovni v Pahe zriadenie autonómnej vlády Slovenska. Predsedovia vládnych politických strán sa zišli spolu s členmi vlády a podpísali prijatie Žilinskej dohody. Zároveň bol prijatý záväzok, že do 28. októbra sa uskutočnia potrebné zmeny v ústave Národným zhromaždením podľa návrhu predložaného HSĽS. O deň neskôr, 9. októbra, prišla autonómna vláda slávnostne do Bratislavy a ujala sa vykonávania štátnej moci na Slovensku, čo potvrdila hneď Dekrétom ministerstva vnútra o zastavení činnosti KSČ na Slovensku. Podobný osud stihol aj Československú sociálno-demokraticku stranu robotnícku (23. novembra 1938).
V Komárne sa začali rokovania s Maďarmi o vyriešení územných požiadaviek z ich strany. Vedením česko-slovenskej delegácie bol poverený Dr. Tiso, ktorému však vláda nedala nijaké dokumentačné materiály. V delegácii boli ešte F. Ďurčanský, gen. R. Viest, I. Krno a I. Parkányi za Podkarpatskú Rus. Maďarskí delegáti K. Kánya a P. Teleki predložili najvyššie možné požiadavky podľa pochybných štatistík z roku 1910. Maďari si boli vedomí toho, že neprišli rokovať, ale diktovať za podpory Nemecka. Preto po predložení slovenského protinávrhu z 13. októbra neústupčivo návrh odmietli a rokovania opustili s tým, že ich ďalší osud závisí od signatárov Mníchovského diktátu, na ktorých sa rázne obrátili.
Dr. Tiso vidiac bezvýchodiskovosť situácie ešte podnikol posledné zúfalé kroky na získanie podpory na medzinárodnom fóre. Do Poľska vyslal K. Sidora, do Juhoslávie Talianska A. Macha a biskupa J. Vojtaššáka požiadal o informovanie Vatikánu.
Pritom už 10. októbra sa Tiso stretol v Bratislave so všetkými akreditovanými konzulmi a žiadal ich o pomoc pri riešení tejto závažnej otázky. Toho dňa Nemci vojensky obsadili Petržalku, čo malo podľa nemeckého konzula E. von Druffela viesť k obsadeniu celej Bratislavy. Napokon sa však Hitler rozhodol Bratislavu Slovensku veľkodušne ponechať. Dr. E. von Druffela požiadal Dr. F. Ďurčanský o zabezpečenie stretnutia s vedúcimi osobnosťami Ríše.
Hitler však prikázal von Ribbentropovi, aby sa nemecká diplomacia zdržala akýchkoľvek vyhlásení k slovenskej otázke, lebo Ríša sympatizuje s požiadavkami Maďarov. Ďurčanského však prijal nemecký Generalfeldmarschall Ríše a hlavný veliteľ nemeckého letectva Hermann Goering. Ďurčanský bol na tomto stretnutí ako súkromná osoba, bez vedomia vlády či snemu. Za prítomnosti Seyss-Inquarta, Karmasina a Macha vyhlasoval potrebu slovenskej samostatnosti s oporou v Nemecku. Ďalej sľuboval, že Nemecko bude mať na vedenie štátu veľký vplyv a nemecká menšina bude mať svojho ministra (Karmasina).
Na stretnutie s von Ribbentropom do Mníchova odišli Dr. Tiso a Dr. Ďurčanský 19. októbra 1938, po predchádzajúcom odporúčaní česko-slovenského ministra zahraničia Dr. F. Chvalkovského. K Hitlerovi ich vôbec nepustil a jednoznačne vyjadril nemeckú podporu maďarským snahám. Ďalším dôkazom "podpory" bolo pripojenie Devína k Nemeckej ríši.
V období pred arbitrážou sú ešte dva dôležité medzníky. Tým prvým bol návrh ministra Lichnera Milanovi Hodžovi na uskutočnenie vojenského zásahu proti slovenskej autonómii, ktorý bol predložený aj generálovi Prchalovi a tým druhým bolo predloženie petície Židovskou obcou za 15000 bratislavských Židov Maďarskému konzulátu so žiadosťou o pripojenie Bratislavy k Maďarskému kráľovstvu.
2. novembra 1938 sa konala Viedenská arbitráž na zámku Belvedere. Ministri zahraničia Nemeckej ríše, Joachim von Ribbentrop a Talianskeho kráľovstva, Galeazzo Ciano, "úspešne vyriešili" slovensko-maďarský územný spor. Slovensko stratilo približne štvrtinu svojho územia nehovoriac o 850000 obyvateľoch. Toto nahrávalo do karát Maďarsku, ktoré už v oslabenom Slovensku nevidelo žiadneho životaschopného odporcu. Na celom Slovensku prebehla séria nepokojov. Uskutočnili sa protižidovské demonštrácie a slovenská vláda vypovedala z územia Slovenska všetkých Židov, ktorí vlastnili maďarské a iné štátne občianstvo. Títo Židia boli odsunutí do neutrálnej zóny na slovensko-maďarských hraniciach. Po niekoľkých dňoch opätovne vyzval Dr. Milan Ivánka (agrárnik) a po ňom aj Ing. Jaromír Nečas (socialista) ministerského predsedu gen. Syrového, aby rázne vojensky zakročil proti vláde Slovenska a zachránil jednotu československého národa.
Politický vývoj v Česko-Slovensku sa posunul výrazne doprava smerom k autoritatívnemu režimu. Parlament v Prahe sa od novembra neschádzal, prezident dostal široké právomoci, ľavicové strany boli zakázané a presadzovali sa fašistické tendencie. V tejto atmosfére sa HSĽS rozhodla využiť svoje postavenie a začala budovať svoj mocenský monopol. Po dlhých rokovaniach s ňou splynuli všetky významnejšie české strany pôsobiace na Slovensku. 8. novembra 1938 vznikla Hlinkova slovenská ľudová strana - Strana slovenskej národnej jednoty (HSĽS-SSNJ).
V tejto strane boli poslanci a senátori Československé strany zemědělského a malorolnického lidu, Československé strany národně-socialistické, Československé strany lidové, Národního sjednocení, Národní obce fašistické a Živnostěnské strany [O. Devečka, J. Lichner, J. Petrovič, K. Rybárik, Š. Stunda, P. Teplánsky, J. Topoli, J. Ursíny, J. Vančo (RS-ČsSZML), F. Klajban, Dr. E. B. Lukáč (ČsSNS), Dr. M. Mičura (ČsSL), Ing. L. Protuš (NS), J. Líška (ŽS), J. Ivák (NOF) - poslanci; Dr. J. Botto, K. Stodola, A. Šelmec, Dr. A. Štefánek, J. Zeman (RS-ČsSZML), Dr. P. Žiška (ČsSL), Dr. G. Rehák (NS), J. Vyskočil (ŽS) - senátori]. Týmto aktom sa v pražskom parlamente zvýšil počet poslancov HSĽS-SSNJ z 29 na 44 a senátorov z 10 na 18.
Na Slovensku, po predchádzajúcom zrušení KSČ, vznikla jediná strana. V pôsobnosti ostali okrem nej už len dve národnostné menšinové strany - nemecká a maďarská. Podobné preskupenie síl nastalo 21. novembra 1938 aj v Čechách, kde sa české strany spojili do jednotnej Strany národního sjednocení na čele s ministerským predsedom Rudolfom Beranom.
Po dlhom naliehaní a ultimátach zo strany HSĽS pražský parlament schválil 22. novembra ústavný zákon č. 299/1938 Sb. z. o autonómii Slovenskej krajiny. Zmenil sa aj oficiálny názov republiky na "Česko-Slovenskú republiku". 25. novembra 1938 riešil Dr. Tiso s poľským vyslancom Papéem konflikt na slovensko-poľských hraniciach, kde slovenské obyvateľstvo napadlo poľskú hraničnú komisiu. Keď však Tiso dostal správu, že poľské vojenské jednotky prekročili štátnu hranicu, vydal príkaz, aby česko-slovenské vojsko ich útok odrazilo.
13. decembra 1938 telegrafoval Hitlerov diplomatický zástupca v Prahe Dr. A. Hencke o rozhovore s Chvalkovským do Berlína nasledovné: "Čo do prejavov ministra zahraničia o Slovensku, boli bezpochyby diktované snahou presvedčiť nás, že Česi sú predsa len spoľahlivejší vazali Ríše než Slováci." Generál Syrový na žiadosť slovenskej autonómnej vlády pridelil vyše sto aktívnych slovenských dôstojníkov na všetky okresné a vyššie veliteľstvá Hlinkovej gardy.
SNS ako posledná váhajúca strana vstúpila 15. decembra do HSĽS-SSNJ. V ten istý deň Národné zhromaždenie v Prahe schválilo zmocňovací zákon, ktorým na čas dvoch rokov splnomocnilo vládu spravovať štát vládnymi nariadeniami, ktoré mohli meniť zákony, ba i ústavu. Tým sa Česko-Slovensko zrieklo dočasne svojej povahy parlamentnej demokracie.
Vo voľbách do slovenského autonómneho snemu 18. decmbra 1938 sa mohli voliči po prvýkrát stretnúť s jednotnou kandidátkou HSĽS-SSNJ, na ktorej figurovali sem-tam aj mená predstaviteľov fúznych strán. Za túto listinu plebiscitárne hlasovalo 97,3% voličov, ktorí odovzdali platné hlasy. Voľby sa konali ešte podľa platných česko-slovenských zákonov (čl. 5 ÚZ č. 299/1938 Sb. z. a n., Z č. 126/1927 Sb. z. a n.). Hlasovanie "za" odporúčali svojim členom aj Ústredená kancelária autonómnych ortodoxných židovských náboženských obcí a Židovská ústredná úradovňa.
Poslednou vážnejšou udalosťou roku 1938 bolo rozpustenie Komunistickej strany Československa, na základe vládneho nariadenia česko-slovenskej vlády č. 335 Sb. z. a n. zo dňa 23. decembra, na celom území republiky.
Na území, ktoré Maďarsko s veľkou pompou zabralo po Viedenskej arbitráži, stále dochádzalo ku konfliktom. Maďarské úrady štvali, vyháňali a pepúšťali slovenských zamestnancov a vlastne každého, kto bol označený za nespoľahlivého. Tieto opatrenia sa robili brutálnym násilím za stálej asistencie streľby. Nedemokratické a nevyberané postupy maďarských zložiek vyvolali v slovenskom obyvateľstve spontánny vzdor, ktorý miestami prerástol do otvorenej vzbury. Vládna moc však čakala len na to a jej reakcie boli ešte surovšie, čo dokazujú zásahy žandárov v obciach Komjatice, Šurany a Čechy.
Dva dni po Prvom slávnostnom zasadaní Slovenského snemu 18. januára 1939, na ktorom sa zúčastnila aj vládna delegácia z Prahy pod vedením Berana, vymenoval prezident republiky Dr. Hácha tretiu vládu Slovenskej krajiny na návrh Slovenského snemu. Jej predsedom sa opäť stal Dr. Tiso, ktorý zastával aj funkciu ministra vnútra.
Ministrom školstva sa stal Jozef Sivák, ministrom hospodárstva Dr. Mikuláš Pružinský, ministrom financií Pavol Teplanský, ministrom dopravy Dr. Ferdinand Ďurčanský a ministrom spravodlivosti Dr. Miloš Vančo. 31. januára 1939 autonómna vláda slovenska rozpustila všetky politické strany okrem HSĽS-SSNJ, Deutsche Partei a Zjednotenej strany maďarskej. Zároveň boli rozpustené ich odborové zväzy, organizácie a spolky, bol zakázaný predaj a rozširovanie ich novín a časopisov. V sekretariátoch a u popredných predstaviteľov a funkcionárov bezpečnostné orgány vykonali domové prehliadky a nájdený stranícky majetok zabavili.
Česko-slovenská vláda vydala 27. januára dva dekréty o revízii získaného občianstva Česko-Slovenskej republiky a o vysídlení niektorých cudzincov. Boli to prvé protižidovské opatrenia platné pre celé územie Česko-Slovenska, dotýkajúce sa asi 25000 až 30000 osôb. Túto reakciu vlády zrejme vyvolal Hitlerov rozhovor s Dr. Chvalkovským spred šiestich dní, v ktorom z Hitlerových úst odznelo: "Židia sú u nás zničení...ale v Československu Židia dodnes otravujú ľud".
Už začiatkom februára sa pripravovala organizácia vojenského puču na Slovensku z českej strany. Za týmto účelom sa na podnet gen. Aloisa Eliáša zišli tajne v Nouzově pri Unhošti českí ministri Dr. J. Havelka, Dr. L. Feierabend, Dr. V. Klumpar a zástupca ministra zahraničia Dr. H. Masařík.
V Berlíne zatiaľ nemecký kancelár Adolf Hitler prijal Dr. Vojtecha Tuku, práve prepusteného z českého väzenia (12. februára). Na tomto stretnutí, za prítomnosti Joachima von Ribbentropa a Franza Karmasina, oslovoval Tuka Hitlera "mein Führer" a popri tom celkom nehanebne vystupoval v mene celého slovenského národa, hoci k tomu nemal žiadne poverenie ani mandát. Sám sa však vyjadril, že mandát mu dávajú české súdy a väzenia. Tuka celý čas vyjadroval "ochotu slovenského národa bojovať po boku Führera pri udržiavaní európskej civilizácie". Ďalej prehlásil, že vyhlásenie samostatnosti Slovenska ja len otázkou času a jeho osud závisí od Führera. Jeho slová "Vkladám osud svojho národa do Vašej starostlivosti" akoby neskôr pod nátlakom odpozoroval aj prezident Dr. Hácha.
Situácia s vyhlásením samostatnosti však vôbec nebola taká jednoduchá, ako si to Tuka predstavoval. Veď najväčšie autority slovenského politického života ešte neboli pre samostatnosť celkom rozhodnuté. Strach českých politických špičiek z osamostatnenia sa Slovenska vzrástol po prejave predsedu vlády Dr. Tisa na prvom pracovnom zasadaní Slovenského snemu 21. februára 1939: "Tu na pôde svojho snemu budujeme svoj štát, svoj nový štát, svoj slovenský štát...Nechceme byť a nebudeme otrokmi žiadnej ideológie, ktorá by nevyvierala z našej slovenskej tradície a ktorá by bola cudzia nášmu kresťanskému slovenskému charakteru. Našou jedinou ideológiou bude reálne chápaný záujem národa slovenského."
Českí ministri, ktorí pripravili tajný útok proti autonómii Slovenska, oboznámili urýchlene so svojimi plánmi ostatných členov vlády na schôdzke v Agrárnom klube Obecného domu v Prahe.
Aktivizovali sa aj židovské organizácie, ktoré 22. februára na konferencii v Žiline schválili rezolúciu, v ktorej sľúbili slovenskej vláde, že Židia na Slovensku prispejú svojimi duchovnými aj hmotnými hodnotami k výstavbe krajiny. Hitler v Berlíne zatiaľ nervóznel, pretože veril, že sa mu podarí obsadiť "Resttschechei" do roka a do dňa od anšlusu Rakúska. Marcové dni 1939 teda mali rozhodnúť...
Od začiatku marca sa prejavovla vyostrenosť vzťahov medzi slovenskou autonómnou vládou a centrálnou v Prahe. Už 1. marca kritizovali českí ministri na zasadaní ministerskej rady obsah slovenského vládneho programu, ktorý označili za protištátny. Ministerský predseda Beran vyhlásil: "Musíme sa dohodnúť, alebo rozísť." O vyostrených vzťahoch a názoroch v Prahe informoval Karol Sidor na zasadnutí slovenskej autonómnej vlády.
Pre konsolidáciu pomerov na Slovensku a aj vnútri HSĽS-SSNJ inicioval Dr. Tiso na 6. marca schôdzu členov vlády, predsedníctva Slovenského snemu a užšieho predsedníctva HSĽS-SSNJ. Na tejto porade sa najvyšší politickí činitelia dohodli, že Slováci nepodniknú nič, čo by mohlo ohroziť spoločný štát s Čechmi (ale v prípade rozpadnutia sa štátu pod vplyvom vonkajších okolností sa budú usilovať zachrániť slovenský národ a jeho štát za každú cenu). Toto ich spoločné vyhlásenie malo upokojiť vášnivé hlasy v Čechách, ale ústredná vláda dala svoje "upokojenie" najavo zosadením autonómnej vlády v Podkarpatskej Rusi a nastolením vojenskej správy gen. Leva Prchalu, čo predznamenávalo budúci vzťah k slovenským osamostatňovacím tendenciám.
Už nasledujúci deň navštívil Dr. A. Seyss-Inquart v nočných hodinách v súkromnom byte K. Sidora, ktorý prizval aj Dr. Tisu. Ríšsky miestodržiteľ v Rakúsku zisťoval nálady slovenských predstaviteľov a ich názor na vyhlásenie samostatnosti Slovenska. Tí mu však len tlmočili závery prijaté na porade z predošlého dňa. Seyss-Inquart sa musel stiahnuť. Hitler sa však postaral, aby v Prahe v dostatočnom predstihu vedeli o slovenských aktivitách a Slovákov zase povzbudzoval k väčšej neposlušnusti voči centrálnej vláde.
V tejto situácii pražská vláda reagovala na šírenie sa chýrov o pokuse osamostatniť Slovensko. Deň tak dlho pripravovaného vojenského puču nadišiel. Predseda česko-slovenskej vlády Beran zvolal 9. marca 1939 na spoločné zasadanie všetkých slovenských ministrov. Karol Sidor, ktorý bol už v Prahe a zistil aktuálnu situáciu, telefonicky upozornil Dr. Tisu na možné nebezpečenstvo. Preto sa tento ospravedlnil a do Prahy nešiel.
Na tajnom zasadaní česko-slovenskej vlády predseda Beran napadol slovenských ministrov a obvinil ich zo štátneho separatizmu. Sidora vylákali fiktívnym telefonátom z rokovaní a tajná polícia ho zaistila. Po jeho protestoch bol predvedený pred prezidenta Dr. Háchu. Prezident mu oznámil, že zbavil funkcie predsedu autonómnej vlády Tisu a ďalších troch ministrov. Keďže jeden z neodvolaných ministrov, Sivák, bol na audiencii v Ríme, všetka moc prešla do rúk ministra Teplanského, ktorý bol verným spravodajcom pražskej vlády. Sidor sa na protest proti takýmto praktikám vzdal svojich funkcií v centrálnej vláde.
Kým sa toto odohrávalo v Prahe, na Slovensku už skutočnú moc preberali českí generáli (tzv. Homolov puč). Vyhlásili stanné právo a dali uväzniť a odviezť do Čiech asi 200 popredných slovenských politických činiteľov, nevynímajúc ani poslancov napriek ich imunite. Minister Dr. Ďurčanský včas utiekol do Nemcami kontrolovanej Petržalky a odtiaľ do Viedne. Stadiaľ rozhlasovými prejavmi informoval obyvateľstvo o vývine na Slovensku a vyzýval ho na odpor voči zásahom pražskej vlády.
Na druhý deň sa po návrate Sidora z Prahy zišiel Výkonný výbor HSĽS-SSNJ na čele s Dr. Tisom, aby prehodnotil vzniknutú situáciu. Na porade vyhlásili zásahy prezidenta Háchu za nezákonné a neuznali ani "zvyškovú" slovenskú vládu. Predsedníctvo Slovenského snemu navrhlo prezidentovi novú vládu podľa platných zákonov.
Za predsedu bol navrhnutý Dr. Tiso, ale ten tam doplnil ako alternatívnu náhradu, v prípade svojho odmietnutia prezidentom, Karola Sidora. S novým návrhom a poverením odcestoval do Prahy predseda Slovenského snemu Dr. Martin Sokol. Prezident Beneš súhlasil s alternatívnym návrhom Slovákov a 11. marca vymenoval novú slovenskú vládu na čele s K. Sidorom. Jej ďalšími členmi boli J. Sivák, Dr. M. Sokol, J. Stano, P. Zaťko, A. Hrnčár a Dr. G. Fritz.
Dr. Tiso odovzdal úrad predsedu Sidorovi a utiahol sa na faru do Bánoviec nad Bebravou. Tu bol prakticky okamžite kontaktovaný nemeckými tajnými agentami, ktorí mu ponúkali vojenskú pomoc Ríše v prípade vyhlásenia samostatnosti Slovenska. Tiso ponuky odmietol: "...keby raz Nemci sem prišli, ľahko by sme sa ich nezbavili...".
Na Slovensku sa zatiaľ aktivizovali ozbrojené zložky HG (Hlinkova Garda) a nemecké ozbrojené oddiely FS (Freiwillige Schutzstaffel), ktoré sa pripravovali na pouličné boje s českými vojskami a vyvolávali nepokoje. Krátko po polnoci sa rozkrútil kolotoč návštev aj u Karola Sidora. Prišiel Hitlerov minister pre osobitné úlohy Dr. Wilhelm Keppler, sprevádzaný rakúskym miestodržiteľom Dr. Arthurom Seyss-Inquartom, sekretárom Dr. Hammerschmidtom a viedenským županom J. Bürckelom.
Keppler prišiel zistiť zámery slovenskej vlády. Vyjadril sa v tom zmysle, že Nemecko nemá záujem miešať sa do slovenských záležitostí, ale nakoľko Führer dostal telegramy žiadajúce ho o pomoc pri osmostatnení Slovenska, je poverený zistiť skutočný stav. Sidor o telegramoch nič nevedel a spochybnil ich opodstatnenosť. Ďalej oznámil, že slovenská vláda súhlasila s evolučným postupom prípravy samostatnosti, preto ju nemá záujem bez náležitých opatrení vyhlásiť. Po tejto odpovedi sa Keppler stiahol, ale Bürckel sa hrubo osopil na Sidora, že Führera nemožno klamať. Keď Sidor zo svojich pozícií neustúpil, nemecká delegácia sa pobrala urazene preč. Sidor sa stal pre Nemecko a Hitlera neprijateľným politikom.
Keppler však dostal z Berlína striktné príkazy, aby sa Slovensko osamostatnilo. Preto sa obrátil na zosadeného Dr. Tisu a odovzdal mu pozvanie na stretnutie s Hitlerom. Tiso prvé dve ponuky odmietol. Keď však pricestoval tretí posol, potvrdený nemeckým konzulom E. von Druffelom, Tiso sa pobral do Bratislavy. Predsedovi vlády Sidorovi, predsedovi snemu Dr. Sokolovi a predsedníctvu HSĽS-SSNJ predložil vec na posúdenie. Ústavní a politickí predstavitelia rozhodli, že Tiso má pozvanie prijať, vypočuť Hitlera, ale každé vážne rozhodnutie "rezervovať" Slovenskému snemu.
S týmto poverením slovenských orgánov odišiel Dr. Tiso do Viedne, odkiaľ ho osobitným lietadlom dopravili do Berlína. Hitler mal už prijatie Tisu dôkladne zrežírované. Nemci vsadili na hrubý psychologický nátlak. Najprv bol Dr. Tiso prijatý von Ribbentropom. O 18. hodine sa začal "rozhovor" s Hitlerom. V 75 minút trvajúcom monológu Hitler otvorene predostrel svoje plány Tisovi, že sa chystá zničiť Resttschechei, ale že jeho záujmy sa končia pri Karpatoch. Hoci Tiso v tom čase nebol slovenským oficiálnym predstaviteľom, Hitler od neho žiadal okamžité "blitzschnell" vyhlásenie samostatnosti Slovenska. Zároveň mu zaručoval ochranu a uznanie slovenského štátu, ináč ho nechá napospas svojmu osudu.
Vtom von Ribbentrop predložil došlý telegram o kumulácií maďarských vojsk na hraniciach so Slovenskom. Dr. Tiso odpovedal, že on nemôže urobiť nijaké rozhodnutie, ale požiadal o možnosť spojiť sa telefonicky s Karolom Sidorom a s prezidentom Česko-Slovenska Dr. Háchom, ktorým poukázal na nutnosť zvolať snem. Hácha zvolal snem na nasledujúci deň. Tisov odlet z Berlína sa pre nepriaznivé počasie odsunul na ranné hodiny 14. marca 1939...

DR. TISO A VYHLÁSENIE SLOVENSKÉHO ŠTÁTU
( 14. 3. 1939 )

Dr. Tiso odletel z Berlína v skorých ranných hodinách 14. marca 1939 a ráno už bol v Bratislave. O 9. hodine sa zišla vo vládnej budove v Bratislave na poradu slovenská vláda, predsedníctvo Snemu a predsedníctvo HSĽS-SSNJ. Dr. Tiso podal prítomným obšírnu správu o svojom stretnutí s Hitlerom v Berlíne. Porada jeho referát schválila, konštatujúc, že sa pri rokovaniach presne dodržiaval úprav, ktoré dostal a v Berlíne nič záväzné neprisľúbil. Po skončení tejto porady zišiel sa vo svojej budove Slovenský snem na schôdzu, ktorú podľa ústavného zákona predtým zvolal prezident republiky Dr. E. Hácha.
Bol utorok 14. marca 1939, keď o 1057 hodine Slovenský snem zahájil svole historické zasadnutie. Snemovanie zahájil podpredseda snemu Dr. K. Medrický, ktorý po vybavení formalít navrhol podľa § 37 rokovacieho poriadku, aby ďalšie rokovanie snemu bolo vyhlásené za dôverné. Rokovanie bolo na 5 minút prerušené a po prestávke v zasadacej sieni zostali iba poslanci a členovia vlády. Z všetkých 63 poslancov sa na rokovanie dostavilo 57, čiže z celkového počtu chýbali iba 6 poslanci. Dôverné rokovanie sa začalo po 11 hodine a prvým rečníkom bol predseda autonómnej slovenskej vlády Karol Sidor, ktorý vo svojej reči zachytil priebeh posledných udalostí. Svoju reč zakončil slovami: "...v mene mojom a mojej vlády podávam slávnemu Slovenskému snemu demisiu. V túto chvíľu oznamuje sa toto moje rozhodnutie aj ústavným činiteľom do Prahy, a tým krátku činnosť mojej vlády vyhlasujem za skončenú. Buďte presvedčení, že celou svojou vôľou a silou budem podporovať všetko, na čom sa vy uznesiete. Nech žije slovenský národ! Nech žije slobodná slovenská krajina!" Po Sidorovej reči sa ujal slova predseda Snemu Dr. Sokol, ktorý udelil slovo poslancovi Dr. Tisovi. Ten ešte raz referoval o stretnutí a rozhovore s Adolfom Hitlerom. Svoju reč pred Snemom zakončil vyjadrením: "Skladám tu pred Snemom sucho zhrnutý materiál mojej berlínskej návštevy, ktorý ste tu vypočuli a prosím Vás, uvažujte a rozhodujte!" Dr. Tiso nepodal nijaký návrh na osamostatnenie sa od Čechov, alebo na vyhlásenia Slovenského štátu, ani inou formou neovplyvňoval rozhodnutie Snemu. Po reči Dr. Tisa Dr. Martin Sokol o 1145 hodine prerušil zasadanie na 15 minút a opätovne sa začalo o 1205 . Dr. Sokol pri jeho zahájení povedal: "Vypočuli ste prejav predsedu vlády Karola Sidora a referát pána poslanca Dr. Jozefa Tisu o jeho rozhovore s ríšskym kancelárom Adolfom Hitlerom a ríšskym ministrom zahraničia von Ribbentropom. Teraz máme rozhodnúť o tom, či Snem Slovenskej krajiny je za samostatný slovenský štát, alebo nie. Budeme hlasovať povstaním. Kto súhlasí s tým, aby bol vyhlásený samostatný Slovenský štát, nech vstane." Presne o 1207 všetkých 57 prítomných poslancov povstaním zo svojich stoličiek odhlasovalo jednohlasne utvorenie samostatného Slovenského štátu. Predseda Snemu Dr. Sokol vyhlásil: "Zisťujem, že Slovenský snem, ako jediný kompetentný orgán politickej vôle slovenského národa sa uzniesol, že je za samostatný Slovenský štát". Potom poslanci zaspievali pieseň, neskoršiu štátnu hymnu, "Hej, Slováci".
Po krátkej prestávke predložil predseda Snemu na schválenie Zákon zo 14. marca 1939 o samostatnom slovenskom štáte, ktorý právne kodifikoval vyhlásenie samostatnosti, vymedzil kompetencie zložiek moci a pretvoril niektoré orgány. Potom prikročilo predsedníctvo k vymenovaniu prvej vlády.
Vznik nového štátu však bol poznamenaný niekoľkými kurióznymi okolnosťami. Poslanci pred začiatkom rokovania nevedeli, o čom budú rokovať. Jeden z nich dokonca ešte dve hodiny pred závažným štátotvorným aktom zložil predpísaný poslanecký sľub, v ktorom sa zaväzoval k vernosti voči stále existujúcemu česko-slovenskému štátu. Po prečítaní Tisovho referátu ostali mnohí zarazení, bezradní a kládli si otázku čo robiť. Zarážajúco sa vyjadril aj predseda Slovenského snemu Dr. Sokol: "Ja budem musieť takúto samostatnosť vyhlásiť. Budem rád, keď pri tom neodpadnem." (Neodpadol - p.a.).
Už z tejto atmosféry vyplýva, že Snem bol zaskočený takým rýchlym spádom udalostí. Na prvý pohľad je zrejmé, že štát nevznikol z akéhosi emancipačného úsilia, ale z nutnosti konať v závažnej chvíli. Bola to taká z núdze cnosť. Veď ani HSĽS-SSNJ, ba ani jej politické špičky až do vojenského puču nerátali so žiadnym vytvorením štátu, iba s rozšírením autonómie. Slovenský štát sa teda zrodil v znamení hlbokej dobovej politickej i morálnej európskej krízy, v znamení brutálneho nacistického nátlaku, no aj strachu.
Keď sa v Prahe dozvedeli o rozhodnutí Slovenského snemu, minister zahraničia Dr. Chvalkovský vlastnoručným listom požiadal nemeckého diplomatického zástupcu v Prahe, či by nemohol sprostredkovať prijatie prezidenta Dr. Háchu u ríšskeho kancelára Adolfa Hitlera. V noci odcestoval Hácha špeciálnym vlakom do Berlína, kde vyhlásil, že "klade osud českého národa a České země s plnou důvěrou do rukou Vůdce Německé říše" a podpísal s Hitlerom tzv. Berlinsku dohodu. Faktická smrť Česko-Slovenska bola zavŕšená v Prahe 16. marca 1939 podpisom Výnosu o Protektoráte Čiech a Moravy. Kocky boli hodené...

ZÁKON O SAMOSTATNOM SLOVENSKOM ŠTÁTE
ZO DŇA 14. III. 1939 (z. č. 1/1939 SZ, č. 1, s. 1)

SLOVENSKÝ SNEM UZNIESOL SA NA TOMTO ZÁKONE:

§ 1.

Slovenská krajina vyhlasuje sa za samostatný neodvislý Slovenský štát. Snem Slovenskej krajiny pretvára sa na zákonodarný snem Slovenského štátu.

§ 2.

Až do vydania ústavy Slovenského štátu celá vládna a výkonná moc je v rukách vlády, ktorú menuje predsedníctvo Snemu.

§ 3.

Všetky doterajšie zákony, nariadenia a opatrenia ostávajú v platnosti so zmenami, ktoré vyplývajú z ducha samostatnosti Slovenského štátu.

§ 4.

Vláda sa splnomocňuje, aby nariadením vykonávala všetko, čo je v prechodnom čase potrebné na udržiavanie poriadku a na zabezpečenie záujmov Slovenského štátu.

§ 5.

Zákon tento nadobúda účinnosť dnešným dňom a plní ho vláda.*

*
Vláda s nasledovným zložením bola toho istého dňa vymenovaná predsedníctvom Slovenského snemu po odhlasovaní horeuvedeného zákona.

Dr. Jozef Tiso - ministerský predseda
Dr. Vojtech Tuka - zástupca predsedu vlády
Dr. Ferdinand Ďurčanský - minister zahraničných vecí
Dr. Gejza Medrický - minister hospodárstva
Dr. Mikuláš Pružinský - minister financií
Dr. Gejza Fritz - minister pravosúdia
Karol Sidor - minister vnútra
Jozef Sivák - minister školstva a národnej osvety
gen. Ferdinand Čatloš - minister národnej obrany
Július Stano - minister dopravy a verejných prác
Ing. Imrich Karvaš - guvernér Slovenskej národnej banky (tzv. deviaty minister)

ROZHLASOVÝ PREJAV DR. JOZEFA TISU K NÁRODU 14. 3. 1939

Drahý národ slovenský !

Jednohlasným rozhodnutím snemu slovenského zo dňa 14. marca 1939 vstúpil do života samostatný Slovenský štát.

Predsedníctvo Slovenského snemu rozhodnutím svojím z toho istého dňa menovalo novú slovenskú vládu, ktorá hneď složila do rúk predsedu snemu slovenského prísahu. Historická táto zmena prevedená bola dnes jednomyseľne a rýchle, aby sa ani nezbadal prechod z terajčieho nášho štátneho zriadenia, ktoré bolo len čiastočné, na úplnú štátnu aparatúru, ktorá organizačne zahrňuje už celú oblasť štátneho života, teda i národnú obranu a zahraničnú reprezentáciu, ktoré sme mali doteraz s Čechmi. Deň 14. marca 1939 je rodným dátumom samostatného slovenského štátu. Splnili sa túžby našej národnej ambície, ktorá poháňala životnú silu národa k tomu, aby riadenie svojich vecí mal národ celkom, úplne a bezvýhradne vo svojich rukách. Náš samostatný slovenský štát zrodil sa teda z dôsledne rozviňovanej politickej vôle národa slovenského vládnuť sám nad sebou na celej čiare neodvisle od kohokoľvek. Vznikol teda z hlbokých kladných síl, ktoré budili oduševnenie, tvorili hodnoty, budovali sa prácou a sledovali priamu čiaru historického vývinu národa slovenského. Pod tlakom týchto kladných síl rástol i sám národ, z rozdrobených jednotlivcov nielen v masu ale v pospolitosť, ktorú vedie jedna veľká myšlienka, aby sa totiž v rámci zvláštnej štátnej organizácie predstavila svetu ako rovnocenná zložka kultúrna s ostatnými národmi, s ktorými so všetkými a najmä so susedmi chce žiť nielen v dobrom susedskom pomere, ale v priateľskej yhode, aby zo svojej stránky priniesol čo najviac kladu do medzinárodných vzťahov. Keď dnes v rodný deň samostatného štátu slovenského v duchu zdieľam radosť celého nášho Slovenska, ktoré ju slávnostne prejavuje nad dosiahnutím svojich odvekých túžob, v mene prvej vlády samostatného slovenského štátu pripomínam niekoľko zásad, ako vedúce myšlienky pre náš najbližší postup.

Náš slovenský štát nezrodil sa z nenávisti, ale z veľkej lásky k svojeti a odhodlanej vôle pracovať a obetovať za svoj ideál. Nech nás vedie všetkých predovšetkým táto myšlienka. Nie nenávisť oproti niekomu, ale vrelá láska k svojmu štátu, ktorá nás povzbudzuje a zo dňa na deň robí spôsobilými pracovať a obetovať za svoj nový slovenský štát. Čo treba ešte z garnitúry minulosti odstrániť, odstránime, ale nie nenávistne, náruživo, hrubo a surovo, ale po kresťansky. Vzťahuje sa toto rovnako na všetkých. Zbytočných Čechov tak, ako tak bude vláda dávať k dispozícii Prahe. Toto je nielen starosťou, ale aj povinnosaťou vlády a preto nech si nikto nenárokuje, aby túto otázku i sám vybavoval. Vláda je a bude stáť na výške svojho poslania a vybaví túto, pre všetkých Slovákov tak dôležitú otázku spôsobom, aby netrpel ani náš verejný záujem, ale ani právo a spravodlivosť. Podobne sa má aj vec s otázkou židovskou.

Vláda už má pripravený návrh zákona o židovskej otázke a len posledné udalosti prekazili to, aby tento návrh bol našim snemom schválený.

- 15 -
Preto akékoľvek samozvané zasahovanie do riešenia židovskej otázky je zbytočné, neprípustné a vláda bude vedieť a musieť proti komukoľvek čo najprísnejšie zakročiť a podľa platných predpisov ho potrestať. Náš slovenský štát zrodil sa z organizovanej tvoriacej oduševnenej práce za lepšiu budúcnosť slovenského národa. Nielen slovenská vláda, ale každý povedomý Slovák musel by za úhlavného nepriateľa slovenského štátu pokladať toho, kto by miesto tvorenia nových hodnôt prácou chcel ničiť už jestvujúce hodnoty, kto miesto poriadku chcel by vyvolávať zmätok a neskrotnú svoju vôľu neovládal, toho by musela znemožniť skorej, než by kradmou rukou mohol siahať a podkopávať budúcnosť slovenského národa v svojom samostatnom slovenskom štáte.

Po 6. októbri som s radosťou konštatoval, že Slovák sa domohol svojho práva a slávi svoje víťazstvo so spevom na prách. Nie krv tečie po stopách našej slovenskej slobody, nie plienenie a rabovačka je sprievodcom nášho politického postupu, ale radostá nálada, povýšená myseľ a disciplinovaná súdržnosť všetkých. Ak sme mali príčinu k takejto radosti po 6. októbri, nuž dvojnásobná príčina je pre nás dnes, dôležitie svojho samostatného štátu: Ako dar boží prijímame túto udalosť, ktorá nás všetkých, vládu i pospolitosť slovenskú zaväzuje k povinnej stáži nad novonarodeným štátom Slovenským. Hrivna veľká bola nám daná do rúk Božskou prozreteľnosťou, aby sme s ňou narábali, podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Nech prináša táto hrivna ovocie stonásobné. Nech vzrastie a vzmáha sa národ slovenský voľne a nehatene teraz už pod vlastnou strechou. Prestala už posledná príčina, ktorá nás v nedávnej minulosti Slovákov ešte delila. Samostatný slovenský štát je skutočnosťou, prestanú teda hádky a nstane spoločná veľká radostná spolupráca všetkých na budovaní nového štátu. Upisovanie pôžičky hospodárskej obrody Slovenska nech ide ďalej v takej miere, ako bolo započaté. Veď sa nič nezmenilo v neprospech výhľadov tejto pôžičky. Hospodárska obroda Slovenska znamená teraz hospodárske zriadenie štátu slovenského. Nielen doma, teraz i za hranicami vystupujeme samostatne pod svojím menom - pričiňme sa teda, aby tento náš štát hneď od začiatku vystupoval čestne, statočne, dôstojne, aby sa ukázalo, že chce a vie na svojich nohách chodiť, preto ho posilňujeme svojou účasťou na pôžičke.

Duch boží nech sa vznáša nad naším štátom, duch kresťanský nech nás vedie všetkých vo všetkom našom počínaní, aby rástol, mohutnel a prekvital slovenský národ v samostatnom štáte slovenskom.

OHLAS MATICE SLOVENSKEJ NA VZNIK ŠTÁTU

Pozdravujeme štátnu samostatnosť slovenskú v celom jej historickom význame!
Podľa tikotu našich sŕdc kráčajú dnes Slovenskom naše dejiny, naša sláva i utrpenie i naše víťazstvo! Kráčajú okolo nás dejiny tisícročia a v našich tvárach zračí sa smelosť, odhodlanie, viera a vytrvalosť i nezlomnosť vôle ozrutnej, čo značí, že v tomto kroku našich dejín vidíme výsledky nášho boja až do tejto chvíle vedeného bez oddychu, bez ohľadu na obete a na smrť jednotlivých bojovníkov.
No nemožno nám pozdraviť celý tento tisícročný zjavný i utajený vzrast a boj o víťazstvo toho, čo sme dnes dosiahli, nemožno nám pozdravovať mŕtvych predkov, otcov a bojovníkov tak, aby sme vrúcnosť tohto pozdravenia zároveň nevlievali do pulzu terajších slovenských pokolení, ktoré načúvajú v týchto chvíľach, ako história kráča nielen okolo nich, ale aj v ich srdciacha bytnostiach. Nuž pozdravujeme to, čo bolo krvou a živnou energiou zápasu o terajšie víťazstvo, čo je i teraz a čo bude naveky spojivom všetkých pokolení minulých s prítomnými a prítomných s budúcimi - pozdravujeme slovenčinu - našu živiteľku duchovnú, Bohom nám danú nepremožiteľnú silu, ktorá nám stvorila všetku krásu nášho života a dala mu nesmrteľný zmysel!
V slovenčine pozdravujeme teda i pokolenia minulé, ktoré nám ju sez dlhé stáročia pestovali v modlitbách, v rozprávkach a v piesňach! Pozdravujeme i pokolenia terajšie, žijúce jedným rytmom práve slovenčinou, ktorá vyjadruje i náš dych, inaše túžby i našu vieru! A pozdravujeme v nevyčerpateľnosti života i pokolenia budúce, ktorým práve terajší krok našich dejín približuje tohto nášho spoločného kriesiteľa - ducha slovenského - a terajšie naše odhodlanie zaisťuje večnú trvácnosť slovenčine a v nej i celej slávy a hodnoty nášho národa!
Preto z hlbín duší našich, ale i z hlbokosti dejín našich vyplýva i naša prísaha, že od terajšieho víťazstva nedopustíme nikdy oslabenie slovenčiny a že v kráľovskom jej majestáte budeme všetko imanie slovenského národa chrániť do posledných dôsledkov a obetí, a nedopustíme už nikdy, aby sa na tejto zemi niečo stavalo nad slovenčinu a nad jej dôstojnosť a jasnosť! Tak nám Pán Boh pomáhaj !

Jozef Škultéty ---- správca Matice Slovenskej
Jozef Cíger Hronský ---- tajomník Matice Slovenskej

NA 14. MARCA / Rudolf Dilong /

Keď jaro blížilo sa krokom láskavým, toho dňa ľud sa dožil novej doby
sadli k nám prvé lastovice, a šírym krajom prešli veľké povesti,
Boh poslal nám ich, veľký darca, že pravda opustila hroby...
a my sme srdcom jasavým ...a deti slnku na krk veniec vložili
písali nebu pohľadnice a spievali mu piesne jagavé,
s dátumom 14. marca. že slobody sa dožili.
Slnko, ty mravokarca,
Ach, všetky zvony vtedy ráno zazneli ó, vojdi do nás láskave,
i zvony bolesti, do nervov a do tepien, do žily
tento kraj premenil sa v krajšie pastely, dnes 14. marca !

Dr. TISO V KONTEXTE SLOVENSKÉHO ŠTÁTU

Dňa 14. marca 1939 teda vznikol štát územne oklieštený Mníchovskou dohodou a hlavne Viedenskou arbitrážou. Zaberal plochu 38 055 km2. Na jeho území žilo 2 655 053 obyvateľov, z ktorých 85% tvorili Slováci. Najpočetnejšiu menšinu tvorili karpatskí Nemci (128 000), ďalej tu žilo 88 951 občanov židovskej národnosti, asi 65 000 Maďarov a okolo 31 000 Čechov.
Podľa administratívno-správneho členenia sa územie členilo na 6 žúp (Bratislavskú, Nitriansku, Trenčiansku, Pohronskú, Tatranskú, Šarišsko-Zemplínsku) a 61 okresov. Najvyššími štátnymi orgánmi boli vláda Slovenskej republiky a Slovenský snem.
Jedinými povolenými stranami boli HSĽS-SSNJ, Deutsche Partei a Maďarská národná strana. Popri HSĽS bola v činnosti polovojenská organizácia Hlinkova garda (HG). Najmilitantnejšou a najagresívnejšou jej zložkou boli Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy (POHG). Väčšina slovenskej katolíckej mládeže sa združovala v mládežníckej organizácií Hlinkova mládež (HM). Evanjelická mládež sa organizovala v Sväze evanjelickej mládeže (SEM). Existovala aj jednotná odborová organizácia pre všetkých pracujúcich a zamestnaných - kresťanské odbory.
Z hľadiska vývinu dejín Slovenského štátu môžme vyčleniť tri rôzne obdobia:
I. od 14. marca 1939 do 28. júla 1940
II. od 29. júla 1940 do 29. augusta 1944
III. od 29. augusta 1944 do apríla 1945

I. VÝVIN OD 14. III. 1939 DO 28. VII. 1940

Do Salzburských rokovaní sa Slovenská republika snažila hľadať svoju vlastnú cestu vo vojnovej Európe, snažiac sa o vlastnú politiku. Hneď od začiatku však bola táto snaha odsúdená na neúspech. Hitler totiž už 18. marca predložil Dr. Tisovi jeho podmienky, za ktorých vezme Tretia ríša Slovenský štát pod ochranu. V zaobalenej forme to bol vlastne súhlas s vojenskou okupáciou Slovenska. Dr. Tiso po vypočutí požiadaviek vstal rozhorčene od stola a pobúrený ich trúfalosťou chcel odísť z rokovaní: "Tohoto sa ja nechytám, takúto prácu ja konať nebudem! Nebudem Seyss-Inquartom Slovenska!". Všetci prítomní stŕpli strachom v očakávaní výbuchu hnevu Hitlera. Ten však na počudovanie s úsmevom vyhlásil, že sú to len požiadavky jeho generálov a je potrebné o nich ešte rokovať. Po tomto ubezpečení Dr. Tiso zotrval v rokovaniach. Výsledkom rokovaní bola tzv. "Ochranná zmluva medzi vládou Nemeckej ríše a Slovenskou vládou" - Schutzvertrag. Keďže Dr. Tiso už odišiel, podpísali ju Tuka a Ďurčanský za slovenskú stranu a Dr. Tiso až o deň neskôr. Von Ribbentrop podpísal zmluvu až 23. marca v Berlíne a spolu s Tukom a Ďurčanským podpísali aj "Dôverný protokol o hospodárskej a finančnej spolupráci medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom". V zmysle Ochrannej zmluvy sa Slovensko zaviazalo viesť svoju zahraničnú a vojenskú politiku v súlade s Nemeckou ríšou. Ďalej vyslovilo súhlas s vybudovaním a zriadením Ochranného pásma - Schutzzone na úzkom páse slovenského územia na hraniciach s Protektorátom a usadením nemeckých vojenských jednotiek. Dôverný protokol zaručil Slovensku vlastnú menu, colnú suverenitu územia, presun financií z NB v Prahe, pomoc Nemeckej ríšskej banky, prednostný odbyt slovenských výrobkov v Ríši, ale zároveň vytvoril podmienky na kontrolu a ovládnutie slovenskej ekonomiky Nemeckom.
V deň podpisu zmluvy v Berlíne bolo Slovensko napadnuté maďarskými vojenskými oddielmi, o deň neskôr boli napriek intervencii a protestom podniknuté nálety na slovenské mestá. Nemecko odoprelo pomoc Slovensku a vyslovilo súhlas s Maďarmi navrhovanou úpravou hraníc. V tejto krátkej vojne Slovensko stratilo 36 ľudských životov, ale po úprave hraníc prišlo o ďalších 69 639 občanov a 1 697 km2 územia. Účinnosť Ochrannej zmluvy sa prejavila "v plnej kráse a lesku".
Zaujímavým faktom, stojacim za zmienku, bolo prijatie zákona č. 83 "Andrej Hlinka sa zaslúžil o slovenský národ." z 25. IV. 1939, ktorým bola vyjadrená vďaka a úcta tomuto velikánovi našich dejín.
21. júla 1939 bol prijatý najvyšší zákon každého štátu, teda aj štátu slovenského - Ústava Slovenskej republiky. Hoci na jej vyhovujúcom znení pracovali nemeckí poradcovia a orgány, bola vypracovaná Komisiou pre návrh ústavy, po preskúmaní všetkých demokratických ústav a systémov ako aj pápežských encyklík. Z formálnej stránky Ústava najviac prvkov prevzala z ústavy bývalého Česko-Slovenska. Už definíciou slovenského štátu ako republiky nadväzovala na republikánske tradície Č-SR, zachovaním klasického delenia štátnej moci prevzala aj elementy zriadenia moderných demokracií, líšiac sa však od nich usporiadaním sociálnych štruktúr (zakotvenie stavovského zriadenia), inšpiráciou pápežskými encyklikami a modelmi rakúskej a portugalskej ústavy, ale najmä svojou otvorenou kresťanskou orientáciou. Zdôrazňovala božský pôvod štátu, moci, práva ako aj základnú funkciu štátu združovať všetky sily národa do kresťanskej pospolitosti a zmierňovať sociálne problémy a protichodné záujmy. Ústava Slovenskej republiky bola vyhlásená ako ústavný zákon č. 185 v Slovenskom zákonníku dňa 31. júla 1939.
"Slovenský národ pod ochranou Boha všemohúceho od vekov sa udržal na životnom priestore mu určenom, kde s pomocou jeho, od ktorého pochádza všetka moc a zákony, zriadil si svoj slobodný Slovenský štát.
Slovenský štát sdružuje podľa podľa prirodzeného práva všetky mravné a hospodárske sily národa v kresťanskú a národnú pospolitosť, aby v nej usmernil sociálne protivy a vzájomne sa križujúce záujmy všetkých stavovských a záujmových skupín, aby ako vykonávateľ sociálnej spravodlivosti a strážca všeobecného dobra v súlade jednotnosti dosiahol mravným a politickým vývojom najvyšší stupeň blaha spoločnosti i jednotlivcov." <úryvok z Preambuly, Ústava SR. Bv, ŠN 1939, s. 7.>
Neslávne slávnym 1. septembrom 1939 sa začala nielen druhá svetová vojna, ale aj aktívna účasť vojsk Slovenskej republiky na pronemeckom ťažení. Nemeckým vojskám bol daný súhlas na voľný prechod suverénnym územým Slovenskej republiky a slovenskí vojaci obsadili etnické územia uchvátené Poľskom v rokoch 1919-1920 a 1938. Ich prinavrátenie potvrdilo aj Nemecko. Pristúpenie k nemeckému ťaženie bolo jedným z najčiernejších krokov vojnového Slovenska a jeho vlády, ale vzhľadom na pomery a situáciu, bolo jediným možným riešením ako si voči sebe nepoštvať v obkľúčení nepriateľov susediacu veľmoc a zachovať si akú-takú šancu na vývin aj za cenu rozvírenia nálad domáceho obyvateľstva.
Po uznaní Slovenskej republiky Sovietskym zväzom prepustil Stalin dovtedajšieho vyslanca Česko-Slovenska Z. Fierlingera a prerušil všetky kontakty s Benešom.
Ten sa o niekoľko dní v súkromnom rozhovore so Stalinovým reprezentantom vo Veľkej Británii I. M. Majkim vyjadril v tomto zmysle: "Otázku Podkarpatské Rusi budeme mezi sebou řešit později a jistě se dohodneme!" (Zn: Dohoda istá - p.a.)
Ďalším medzníkom bola voľba slovenského prezidenta 26. októbra 1939. Slovenský snem navrhol za prezidenta len jedného kandidáta - Dr. Jozefa Tisa. Dr. Tiso zprvu nechcel kandidatúru prijať, ale po mnohých stretnutiach a dohováraní zo strany osobných, politických i cirkevných kruhov kandidátku prijal. Voľba prebehla jednohlasne a predseda Snemu Dr. Sokol oznámil výsledok Tisovi prečítaním tohto, na pergamene napísaného vyhlásenia:
"Pán prezident, Snem Slovenskej republiky vykonajúc svoje právo, určené Ústavou, vyvolil Vás v pamätný deň sv. Demetreja, roku od narodenia Krista Pána tisícdeväťstotridsiatehodeviateho, za prezidenta Slovenskej republiky, v tom pevnom presvedčení, že budete zachovávať zákony a že úrad svoj budete vykonávať tak, ako to blaho Republiky a záujem občianstva bude vyžadovať. Na dôkaz toho dal Snem vyhotoviť túto listinu a opatril ju pečaťou Snemu Slovenskej republiky."
Dr. Tiso sa po zložení Ústavou predpísanej prísahy pred Snemom ujal úradu:
"Prisahám na Boha Všemohúceho a Vševedúceho, že ako prezident Slovenskej republiky budem verným strážcom slovenskej Ústavy a zákonov, že budem mať vždy pred očami mravné a hmotné povznesenie národa a povediem štát, aby sa v ňom uplatňoval duch kresťanskej lásky a spravodlivosti. Tak mi Pán Boh pomáhaj !"
V rámci spolupráce podpísali vlády Slovenskej republiky a Nemeckej ríše medzištátnu dohodu o poskytovaní dobrovoľných pracovných síl na územie Nemecka, vrátane Protektorátu. Po spresnení tejto dohody 19. júna 1941 sa jej ustanovenia týkali asi 100 000 slovenských robotníkov. Presné kontingenty mali každoročne určovať spoločné nemecko-slovenské zmiešané osobitné komisie.
Vo februári 1940 sa uskutočnila akreditácia slovensko-sovietskych vyslancov. Do Bratislavy pricestoval G. M. Puškin a do Moskvy bol vyslaný Dr. Štefan Tiso. Puškin po pozdrave čestnej roty povedal prezidentovi Tisovi: "...národy Sovietskeho zväzu vzali s hlbokým zadosťučinením na vedomie nadviazanie diplomatických stykov medzi Sovietskym zväzom a Slovenskou republikou. V dôsledku vojny v Európe nadviazanie týchto stykov prekračuje rámec obyčajných záujmov našich dvoch štátov..."
Svoje aktivity vystupňoval Alexander Mach. Najprv naliehal na Tisu, prečo sa nič nerobí sa židovskou otázkou. Po Tisovom odmietnutí sa obrátil so žiadosťou o pomoc na nemeckého vyslanca Hansa Bernarda. Ten bol pozvaný do Berlína na prezentáciu a referovanie aktuálnej situácie na Slovensku.
Do Salzburských rokovaní sa odohrali ešte dve významnejšie udalosti. Zastupiteľstvo Svätej stolice bolo obsadené diplomatom nižšieho stupňa a to zástupcom nuncia - charge d´affaires mons. Giuseppem Burziom, ktorý na tomto poste zotrval až do roku 1945.
Prezident Protektorátu Čechy a Morava Dr. Emil Hácha v telegrafickom blahoželaní Hitlerovi 19. júna zdôrazňoval, že český národ bol prvý, ktorý si uvedomil Hitlerovu veľkosť, ako aj skutočnosť, že pod vedením Nemeckej ríše sa začala nová éra Európy. Čím ďalej, tým väščmi Česi oceňujú to, že sa dostali pod ochranu najväčšieho štátnika a vojvodu súčasnej doby a budú to prejavovať i naďalej celým svojím zmýšľaním a skutkami...
Samotné Salzburské "rokovania" sa konali v dňoch 27. - 28. VI. 1940. Ich príčiny a dôsledky je treba vidieť v širšom zornom uhle. Od vzniku Slovenského štátu sa snažila vláda a najvyšší predstavitelia z Tisovho umierneného krídla vystupovať ako zástupcovia suverénneho štátu a snažili sa zamedzovať a brániť prístupu a infiltrácii nemeckého národného socializmu, presadzovaného nemeckými poradcami a Tukovým krídlom, na Slovensko. Tiso sám vyhlásil, že pre typ nemeckého národného socializmu nie sú na Slovensku podmienky a že Slováci si žiadne nové modly stavať nebudú. Podobne tomu bolo aj v ďalších oblastiach života. Slovenské orgány často úmyselne zdržovali vykonávanie a uskutočňovanie nemeckých návrhov, naťahovali rozhodnutia a stále ich vracali s pripomienkami. (V Európe nebolo takého štátu a predstaviteľov, ktorí by sa na podobné sabotovanie odvážili !!! - p.a.). Keďže tento ich postup bol pod plnou podporou Dr. Tisu a vplyv pronemeckého Dr. Tuku bol ešte zanedbateľný, rozhodol sa Hitler narobiť poriadky vo svojej domnelej sfére vplyvu. Hitler často s obľubou označoval Slovenskú republiku za výkladnú skriňu Európy, aby tak ukázal ostatným štátom ako sa im môže dariť po boku veľkej Nemeckej ríše. Avšak zrejme dávka trpezlivosti, (ak nejakú mal - p.a.), pretiekla a Hitler sa rozhodol ráznejšie zakročiť. Aby to nemolo až také viditeľné, rozhodol sa uskutočniť personálne zmeny vo vláde pod rúškom rozkolu v HSĽS-SSNJ, ktorý nastal v máji 1940.
Na "porady" do Salzburgu boli pozvaní Dr. Tiso, Dr. Tuka, Dr. Ďurčanský a Mach. 27. júla predložil nemecké požiadavky von Ribbentrop. Tie sa týkali hlavne bezpodmienečného odvolania Dr. Ďurčanského z vlády a Dr. Kirschbauma z generálneho sekretariátu HSĽS-SSNJ. O deň neskôr, 28. júla 1940, sa slovenská delegácia stretla aj s ríšskym kancelárom Hitlerom, ktorý nariadil okamžité vykonanie zmien. Po Salzburgu sa ministrom zahraničia stal Dr. Tuka pri zachovaní si kresla predsedu vlády a ministrom vnútra sa stal Mach, ktorý bol súčasne menovaný za hlavného veliteľa HG. Salzburský diktát bol Dr. Tisom označený ako za osobný útok na jeho osobu, keďže za svojimi ministrami pevne stál. "Tiso je prekážkou pre národno-socialistický vývoj Slovenska" napísal do Berlína referent nemeckého vyslanectva v Bratislave Müller. (AD: pre Nemcov boli najnevyhovujúcejšími politikmi J. Tiso, F. Ďurčanský, K. Sidor, Š. Tiso a.i. - p.a.). Uvažoval o abdikácii, ale po presviedčaní aj zo strany židovskej obce, ktorá si uvedomovala možné následky tohto kroku, vo svojej funkcii zotrval. Dr. Tuka sa dokonca pokúsil odvolať aj ďalších členov vlády, ale tento jeho krok bol Dr. Tisom jednoznačne zamietnutý.

VÝVIN OD 29. VII. 1940 DO 29. VIII. 1944

Po Salzburských rokovaniach nastalo posilnenie pronemeckého Tukovho krídla, ktoré ešte intenzívnejšie presadzovalo uplatňovanie národného socializmu, ale nemalo podporu u širokého domáceho obyvateľstva. Voči osobe Dr. Tisa sa začal pripravovať komplot zo strany HG, ÚP SR (K. Murgaš) a SS (V. Nageler). V septembri bol na Slovensko pridelený poradca pre riešenie židovskej otázky z Hlavného úradu ríšskej bezpečnostnej služby (RSHA) Dieter Wisliceny. 3. septembra prijal Slovenský snem zákon č. 210 SZ, ktorým na jeden rok splnomocnil vládu, aby svojimi nariadeniami riešila arizáciu židovského majetku. (Arizácii podľahlo 1888 podnikov s ročným obratom 1 184 196 000 Sk, židovskí obyvatelia Slovenska priznali majetok v hodnote 4 322 239 000 Sk, skoro dvojnásobok štátneho rozpoštu SR na rok 1940 - p.a.).
Od polovice novembra bol otvorene vyhlásený boj medzi slovenským katolíckym a národnosocialistickým táborom (Tiso, Fritz, Medrický, Sivák - Tuka, Mach, Murgaš)
pričom nemecký vyslanec Killinger navrhoval jednoznačnú podporu pre druhý tábor.
24. novembra 1940 pristúpila vláda SR k Paktu troch mocností. Podpísal ho predseda vlády Dr. Tuka v Berlíne. Delegácia Maďarska sa cítila byť urazená, keďže jeho premiér podpisoval protokol "iba" vo Viedni.
Začiatkom roku 1941 bolo odhalené sprisahanie proti Dr. Tisovi, do ktorého boli zapletení funkcionári HG, pričom podozrenie padlo aj na Tuku, Macha a Čatloša. Prví dvaja menovaní účasť na ňom rozhodne popreli, ale gen. Čatloš ponúkol svoju demisiu. Tiso ju však neprijal, ba popdarilo sa mu získať Čatloša na svoju stranu.
H. E. Ludin, nemecký vyslanec na Slovensku, intervenoval u Dr. Tisu, aby sa neprotivil nemeckým záujmom, prezentovaných vládou Dr. Tuku. Tiso mu odpovedal: "Obmedzenie môjho vplyvu by sa mi stalo neznesiteľným v tom okamihu, keby som sa musel bezmocne prizerať takému vývinu, za aký nemôžem vo svojom svedomí zodpovedať pred slovenským národom." Dôkazom Čatlošovej lojality k Tisovi bol jeho rezolútne odmietavý postoj pri rokovaní vlády o návrhu Tuku o poskytnutí niekoľkých slovenských divízií Nemecku na ťaženie proti Juhoslávii. Vďaka Čatlošovmu postoju, vláda Tukov návrh zamietla. ("Ak chce Tuka v každom prípade pomáhať Nemcom, nech si zoženie dobrovoľníkov a stými nech ide spolu s Machom bojovať do Juhoslávie.")
Na štátnu návštevu Slovenskej republiky pricestoval 19. júna 1941 bulharský cár Boris. Po stretnutí s prezidentom Tisom, prebral z jeho rúk najvyššie vyznamenanie Slovenskej republiky - Pribinov rad so zlatou reťazou.
22. júna 1941, teda v čase keď takmer všetky vojenské jednotky Tretej ríše napadli územie ZSSR, vydal gen. Čatloš osobitný rozkaz, ktorým nariadil pohotovosť Rýchlej skupiny (RS) na 24. hodinu. Nasledujúci deň slovenská vláda oznámila prerušenie všetkých diplomatických stykov so ZSSR. Dr. Tuka nariadil, bez vedomia vlády, Snemu a prezidenta, pripojenie sa RS k bojujúcim nemeckým jedotkám. Hoci medzi Slovákmi bola "protoboľševická" vojna nepopulárna, spočiatku na nich nemeckí "Kameraden" sypali len slová pochvaly a uznania.
Od začiatku septembra sa učinili viaceré kroky k urýchleniu riešenia židovskej otázky. Zásluhou SS-Hauptsturmführera Dietra Wisliceneho prešlo riešenie vysťahovania Židov zo Slovenska do kompetencie Reichssicherheitshauptamt-u.
mutne známym je hlavne 9. september, keď na intervenciu Dr. Tuku bolo prijaté vládne nariadenie č. 198/1941 SZ o právnom postavení Židov. Toto nariadenie prezident Dr. Tiso nikdy nepodpísal (!!!), preto nemalo silu zákona a mnohými slovenskými úradmi ani nebolo uznávané. Tento tzv. Židovský kódex bol takmer vernou kópiou norimberských zákonou a bol zbraňou Tukových stúpencov.
3. - 4. novembra 1941 sa odohral neúspešný atentát na Dr. Tisu pripravovaný nemeckými tajnými agentami, Schutzstaffeln a Gestapom na priamy povel Himmlera. Tiso navštívil slovenských vojakov na východnom fronte a potom si prezrel mesto Kyjev. Tu, v povestnom kláštore Pečerskaja Lavra, ktorý bol podľa Nemcov symbolom ukrajinského nacionalizmu a pravoslávia, vybuchla nastražená bomba, len pol hodinu po odchode prezidenta.
Tiso zrejme smrti unikol len vďaka tomu, že skrátil čas svojej návštevy a zmenil svoj naplánovaný harmonogram. (Aj tento fakt je potvrdením Tisovho "kolaborantstva" a jeho "obľúbenosť" Nemcami - p.a.)
V novembri podnikol Dr. Tuka ďalší krok smerom k priblíženiu sa k Nemecku. V Berlíne totiž podpísal pristúpenie Slovenskej republiky k paktu proti Komunistickej internacionále - Antikomintern. V decembri dokonca protiprávne a protiústavne, podobne ako pri vyhlásení vojny ZSSR, vyhlásil Tuka vojnový stav s Veľkou Britániou a Spojenými štátmi severoamerickými.
V januári 1942 požiadala Nemecká ríša o poskytnutie pracovných síl zo Slovenska v počte asi 20 000. Keďže slovenská vláda nesúhlasila s poskytnutím slovenských robotníkov, bol prijatý návrh na poskytnutie rovnakého počtu Židov a Tuka s Machom sa realizácie plánu s vervou ujali. V marci boli známe konkrétne požiadavky. Nemci chceli Židov umiestniť na územie Generálneho gubernátu a tam ich za poplatok 500 mariek na osobu preškoliť a usídliť. Boli dané záruky, že sa im nič nestane.
Aj na území Slovenska boli zriadené pracovné tábory pre Židov v Novákoch, Seredi a Vyhniach, kde sa malo s nim zaobchádzať podľa kresťanských mravných zásad. Podobne vznikli aj pracovné strediská v Žiline, Ilave, Degeši a Nitre. Aj podľa správ reprezentantov Medzinárodného červeného kríža, boli podmienky v táboroch blízke bežným životným podmienkam na Slovensku.
Na východnom fronte zatiaľ upadala morálka slovenských vojakov. Množili sa prípady dezercie a prebehnutia k Rusom. Tiso sa snažil o zabezpečenie stiahnutia slovenských divízii z frontu a ich umiestnenie vo výrobnej sfére, prípadne budovacích prácach. V októbri 1943 bola Zaisťovacia divízia premiestnená na stavebné práce do Talianska, pre nedostatočné plnenie svojich bojových úloh. Zbytky Rýchlej divízie boli zajaté Rusmi a utvorili základ 2. československej paradesantnej brigády. Najviac mužov bolo nasadených do bojov v ZSSR v roku 1943 - 18 250. Celkové straty slovenských jednotiek boli: 1 179 mŕtvych, 2696 ranených a 2719 nezvestných.
Na jar 1944 bol Dr. Tiso na návšteve Hitlera v Klessheime spolu s Čatlošom a Tukom. Jednalo sa o stretnutie zamerané na otázky opevnenia východných slovenských hraníc. Popri tom slovenská delegácia žiadala návrat Zaisťovacej divízie z Talianska na Slovensko, čo však bol zamietnuté.
16. júna 1944 podnikli USA a Veľká Británia prvý útok proti Slovenskej republike. 117 bombardérov a 33 stíhačiek 15. leteckej armády U.S.A.F. podniklo v troch vlnách nálety na Bratislavu. Bola zničená rafinéria ropy Apollo, zabitých 133 obyvateľov, okolo 260 civilistov bolo zranených a materiálne škody boli odhadované na 319 miliónov vtedajších slovenských korún.
Od júla sa začali množiť akcie rôznych odbojových a partizánskych skupín. Ako reakcia na tento neblahý nárast bolo od 12. augusta vyhlásené stanné právo vládou SR pre celé územie Slovenska.
20. augusta bombardovali spojenecké lietadlá rafinériu nafty v Dubovej, pričom zničili 70 % uskladnených pohonných hmôt. 25. augusta nariadil Čatloš pohotovosť vo všetkých kasárňach a Tiso menoval za hlavného veliteľa slovenskej armády gen. Turanca. O tri dni neskôr, na nátlak Ludina, dal Tiso súhlas, aby nemecké jednotky prišli na pomoc proti partizánom, čo bola priama reakcia na masaker v Turčianskom Martine, kde bola zavraždená 24-členná vojenská misia vracajúca sa z Rumunska.

III. VÝVIN OD 29. VIII. 1944 DO APRÍLA 1945

V skorých ranných hodinách začali na Slovensko prenikať nemecké jednotky, ktoré mali bojovať proti povstalcom a partizánom. Popoludní mal gen. Čatloš rozhlasový prejav, v ktorom oboznámil obyvateľstvo so situáciou a vyzval na zachovanie pokoja. Avšak hneď na to zaznelo tajné heslo na vyhlásenie Povstania od pplk. Goliana a aj vysielač v Banskej Bystrici prostredníctvom pplk. Vesela vyzýval ľudí na odpor voči prenikajúcim okupantom. Dr. Tiso od začiatku Povstania zaujal k nemu odmietavý postoj, pretože v ňom videl utrpenie pre občanov, protištátny akt a krok, ktorý smeroval k zničeniu materiálnych hodnôt, budovaných generáciami. V tomto zmysle mal 30. augusta prejav, ktorý vyvolal zmätok v mnohých vzbúreneckých posádkach. Informoval o nepravdivosti šírených klebiet, že vládu Nemci odvliekli a prezidenta zavraždili. Po prejave mnoho vojakov zložilo zbrane. Do tejto atmosféry prehovoril aj gen. Malár: "Stáť! Čelom späť! Pocho do materských posádok k svojim jednotkám! Všetko je prenáhlené, nedomyslené a môže to naše pekné, dosiaľ vojnovou zhubou len málo dotknuté drahé Slovensko priviesť ta, kde ho nechceme mať, to je do vojennej vravy..."
Ako jediný oprávnený zástupca Nemeckej ríše vo vojenských operáciách bol menovaný generál zbraní SS Berger, ktorý bol poverený Himmlerom s mandátom od Führera. Po nemeckom diplomatickom a vojenskom nátlaku prikázal Dr. Tiso gen. Čatlošovi, aby vykonal odzbrojenie bratislavskej posádky. Po tomto kroku gen. Čatloš dezertoval k povstalcom.
21. septembra boli rozkazom Hlavného veliteľstva Hlinkovej gardy zriadené osobitné Pohotovostné oddiely HG - POHG, ktoré sa smutne preslávili pri mnohých akciách namierených aj proti civilnému obyvateľstvu (Nemecká).
9. októbra si nemecká vláda vynútila podpísanie Slovensko-nemeckej dohody o zásobovaní nemeckého vojska na Slovensku, ktorou sa SR zaviazala hradiť všetky výdavky okupantov. 30. októbra 1944 organizoval v Banskej Bystrici veliteľ nemeckých vojsk SS-Obergruppenführer Höffle oslavy víťazstva nad nepriateľom, na ktoré pozval prezidenta aj vládu SR. Tiso ako kňaz odslúžil svätú omšu v katedrále a potom predniesol k prítomným agitačný prejav.
3. novembra boli príslušníkmi nemeckej hliadky Einsatzkommando 14 v Bukovci zajatí gen. Golian a gen. Viest. Neskôr boli odtransportovaní do Ríše, kde boli, po dlhom a vyčerpávajúcom vypopčúvaní na neznámom mieste zabití. Povstanie tak utŕžilo stratu najschopnejších slovenských veliteľov. Prudké boje medzi nemeckými jednotkami a partizánmi prebiehali prakticky až do úplného oslobodenia územia.
V apríli 1945 odišiel Dr. Tiso a takmer celá vláda do zahraničia. Urobili tak na protest voči obnovovaniu Československa a prenikaniu ruských vojsk od východu. Spolu s nimi odišli aj J. C. Hronský, R. Dilong, K. Strmeň, F. Hrušovský, M. Šprinc, K. Čulen, J. Okáľ a mnohí ďalší.
4. apríla 1945 bola Bratislava oslobodená a obsadená Červenou armádou...
Čo sa týka slovenskej armády a jej účasti a výsledkov v Povstaní, treba dodať nasledovné. Armáda ako taká bola dotovaná viac ako jednou miliardou korún. Na východnom Slovensku boli rozmiestnené dve divízie s celkovým počtom 22 500 mužov. Ich výzbroj pozostávala z 15 000 pušiek, 1 250 guľometov, 250 kanónov, 15 mínometov a 70 diel. Okrem toho ešte armáda disponovala bojovými lietadlami, ktorých časť však následkom partizánskych akcií odletela 30. augusta 1944 do ZSSR. Vojaci boli mobilizovaní do veku 40 rokov a ich počet stúpol na 60 000, pričom partizánov bolo po rozbití Povstania asi 8000. Straty v Povstaní činili vyše 4000 mužov, žien a detí, 17 000 zajatých vojakov a partizánov. Nemci ukoristili 2 obrnené vlaky, 267 lietadiel, 104 tankov, 309 diel, 800 motorových vozidiel, veľké množstvá streliva, zbraní a pohonných hmôt, 94 lokomotív, vyše 2000 naložených vagónov, 300 koní a slovenskú štátnu pokladňu s obnosom 2 800 000 000 korún.
5. februára 1945 napísal Husák Gottwaldovi správu: "Fakt je, že tento štát má samostatnosť, a to takú, aká je možná pri malom národe a aká je možná vo vojne. Svoje vnútorné veci si vedie režim sám. Nemecký vplyv je veľký, ale pritom nie taký, abý samostatnosť bola hlúpou maskou. Gestapo nezatklo na Slovensku za celých päť rokov jediného slovenského občana. Nemecký nátlak sa deje vo forme medzištátnych jednaní, nejaví sa na ulici u malého občana, vo verejnom živote."
"V podstate to nebolo ani slovenské, ani národné povstanie a nestála za ním väčšina slovenského národa, ale iba menšina, a to komunisti, Čechoslováci a ľudia orientovaní na Beneša. Masa slovenského obyvateľstva šla za slovenskou vládou a jej prezidentom Dr. Tisom." <Gustáv Husák v knihe Svedectvo o SNP>
Je treba podotknúť, že charakter republiky sa menil v každom z vymedzených období. Do Salzburgu to bol štát s autoritatívnym režimom s mnohými demokratickými prežitkami z prvej ČSR. Po Salzburgu to bol totalitný režim a politický systém s niektorými fašizujúcimi prvkami a znakmi, napr. vodcovský systém, zvýšená rasová diskriminácia, perzekúcie odporcov režimu. Po vypuknutí SNP to bola prakticky okupovaná krajina, kde o všetkých otázkach rozhodovali nemecké politické, vojenské, diplomatické a bezpešnostné orgány. (AD: Prestali platiť prezidentské a ministerské výnimky, Nemci ich jednoducho neakceptovali - p.a.) Nemecká okupácia preto výrazne posilnila fašizoidné sily na Slovensku a extrémne a radikálne kruhy.

AD 1: NIEČO O VYZNAMENÁVANÍ NEMECKÝCH VOJAKOV 30. X. 1944

Prečo Dr. Tiso po slávnostnej omši vyznamenával nemeckých vojakov? Prečo podnikol tento krok, ktorý bol hodnotený ako jeho najväčší politický prešľap a za ktorý bol potom odsúdený ako za zradu na Povstaní? Nuž urobil to jedine a len preto, že tým mohol vyvážiť ľudské životy a dokázal odhovoriť Höffleho od jeho zámerov. "Ďakujem Bohu, lebo mi tými pár plieškami umožnil zachrániť životy a hodnoty, na vytvorenie ktorých sa trápili generácie a ak by boli zničené, na ich náhradu by sa museli trápiť ďalšie generácie. Mám čisté svedomie a som v duši rád, lebo sa mi podarilo zachrániť od zbombardovania a zničenia mestá Zvolen, Banskú Bystricu a Brezno, oslobodiť 300 ľudí od zastrelenia a zabrániť odtransportovaniu 15 000 povstalcov..."

AD 2: TISO - TUKA, JEDNA RUKA ?

Pôvodne som túto tému chcel obšírnejšie rozoberať, no po zrelej úvahe som dospel k záveru, že každý odideologizovaný človek, znalý dejín, mi musí dať za pravdu, že horeuvedený slogan, nemá zamak historického ani skutkového opodstatnenia!

STRUČNÝ PREHĽAD PÔSOBNOSTI DR. JOZEFA TISU

Dr. Jozef Tiso sa narodil 13. októbra. 1887 v Bytči ako syn roľníka a mäsiara Jozefa Gašpara Tisu (1862 - 1943) a Terézie Tisovej rod. Budíškovej (1863 - 1947). Jozef Tiso mal dvoch bratov (Pavol, Ján), štyri sestry (Mária, Hana, Jozefka, Terézia) a dvoch významných bratrancov Fraňa a Štefana.. Bol politikom, štátnikom, katolíckym kňazom, prezidentom Slovenskej republiky.
V Bytči navštevoval cirkevnú ľudovú školu. Po jej ukončení študoval na nižšom gymnáziu v Žiline a ďalej na piaristickom gymnáziu v Nitre. Zapísal sa na štúdium teológie na univerzite vo Viedni (Pázmáneu), kde mu bol roku 1911 priznaný titul ThDr.
Najskôr pôsobil ako katolícky kaplán v Oščadnici, neskôr v Rajci a napokon aj v Bánovciach nad Bebravou. Začiatkom vojny bol činný ako poľný kurát, no neskôr sa stal profesorom náboženstva na piaristickom gymnáziu v Nitre. Súčasne zastával aj funkciu špirituála seminára v Nitre. Ďalej pôsobil ako biskupský tajomník a profesor morálnej a pastorálnej teológie na Vysokej škole bohosloveckej v Nitre. Od roku 1924 až do 1945 bol dekanom-farárom v Bánovciach nad Bebravou. Od roku 1921 pôsobil v hodnosti pápežského preláta (monsignore - msgr.).
Zastával funkciu československého ministra verejného zdravotníctva a telesnej výchovy. V roku 1938 sa stal predsedom autonómnej vlády Slovenskej krajiny, neskôr v 1939-om predsedom vlády Slovenského štátu. V októbri 1939 bol zvolený za prezidenta Slovenskej republiky. Od roku 1925 pôsobil v Národnom zhromaždení ako poslanec za HSĽS až do roku 1938. V HSĽS zastával 9 rokov (1930 - 1939) funkciu podpredsedu a od 1939 až do konca vojny bol jej predsedom.
Pred postupujúcou Sovietskou armádou odišiel koncom marca 1945 spolu s vládou do Holíča a Skalice. Na začiatku apríla 1945 sa uchýlil do benediktínskeho kláštora v Kremsmünsteri v Rakúsku. Od mája 1945 žil v kapucínskom kláštore v Altöttingu v Nemecku. Po odhalení jeho tajného pobytu americkými vojenskými úradmi bol v júni 1945 internovaný v koncentračnom tábore vo Freisingu a od júla 1945 v Garmisch-Partenkirchene. Koncom októbra 1945 ho vydali orgánom Československej republiky. 28. októbra 1945 bol uväznený na Pankráci v Prahe a od 30. októbra 1945 vo väznici Krajského súdu v Bratislave. V decembri 1946 sa proti nemu začal konať politický proces pred Národným súdom v Bratislave, ktorý ho 15. apríla 1947 odsúdil na trest smrti povrazom. Zomrel po vykonaní rozsudku 18. apríla 1947 v Bratislave.

Jeho národné povedomie sa formovalo už od detstva. Počas štúdií vo Viedni otvorene uvádzal slovenčinu za svoj materinský jazyk. V období tvrdej maďarizácie vyučoval náboženstvo po slovensky. Venoval sa aj osvetovej práci. Cez prvú svetovú vojnu uverejňoval svoje články v nitrianskom týždenníku Nyitramegyei Szemle. Spolu s E. Filkornom založili krúžok uvedomelých Slovákov a v rokoch 1918 - 1919 vydávali dvojjazyčný časopis Nitra-Nyitra. 12. decembra 1918 privítal v mene Nitrianskej diecézy československých legionárov, ktorí obsadili Nitru a založili tu aj Slovenskú národnú radu.. Ako účastník obnovujúceho zhromaždenia SĽS, v Žiline 19. decembra 1918, bol zvolený za člena výboru. Založil miestnu organizáciu SĽS v Nitre a mládežnícku organizáciu Orol. Vydával týždenník Ľudová politika a bol zodpovedným redaktorom časopisu Duchovný pastier.
Roku 1923 bol odsúdený na niekoľko týždňou väzenia za kritiku pražského centralizmu. Ako jeden z hlavných ideológov HSĽS výrazne ovplyvnil formovanie slovenského národa. Bol iniciátorom zjazdu autonomistov v októbri 1932 vo Zvolene, kde sa SNS a HSĽS zjednotili proti zástancom fikcie jednotného československého národa. Sám sa usiloval o prelomenie tejto fikcie. V decembri 1935 presadil v HSĽS podporu prezidentskej voľby Beneša, pretože uveril jeho sľubom, že podporí autonómiu Slovenska. No ostalo len pri sľuboch. V parlamente žiadal vyriešiť slovenskú otázku. Obhajoval autonómiu v národnom i štátnom záujme, pričom kritizoval regionalistické teórie.
6. októbra 1938 sa v Žiline dohodol Výkonný výbor HSĽS s viacerými stranami, že predložia česko-slovenskej vláde návrh Zákona na decentralizáciu vládnej moci (v praxi to malo znamenať autonómiu Slovenska). Vláda návrh akceptovala a parlament prijal Zákon o autonómii Slovenskej krajiny (č.299/1938).
18. januára 1939 schválil Hácha novú autonómnu vládu znova na čele s predsedom Dr. Tisom. Hoci na Tisu tlačili Nemci, aby vyhlásil samostatný štát, on zotrval na koncepcii autonómneho Slovenska v rámci Česko-Slovenska. Po vojenskom zákroku generála Eliáša 10. marca 1939, pripravenom so súhlasom Prahy na likvidáciu slovenskej autonómie, bola slovenská vláda protiústavne odvolaná a prezident Hácha vymenoval novú na čele so Sidorom. 12. marca 1939 Tiso odcestoval na pozvanie Hitlera do Berlína, kde ho tento vyzval, aby zaujal stanovisko k rozpadu Česko-Slovenska a vytvoreniu Slovenského štátu pod hrozbou rozdelenia Slovenska na viac častí. Napriek naliehaniu Hitlera a Ribbentropa Tiso odmietol vyhlásiť Slovenský štát z Berlína s tým, že takéto závažné rozhodnutie môže legálne vyniesť len Slovenský snem. Preto s povolením Hitlera telefonicky požiadal prezidenta Háchu aby snem zvolal, čo tento na druhý deň urobil. 14. marca 1939 po správe o rokovaniach v Berlíne sa poslanci Slovenského snemu jednohlasne rozhodli vyhlásiť samostatný Slovenský štát (od 26.10.1939 Slovenská republika). Tiso sa stal premiérom.
Pod nemeckým nátlakom uzavrel 23. marca 1939 Ochrannú zmluvu s Nemcami (Schutzvertrag) a 12. augusta 1939 dohodu o ochrannom pásme na západnom Slovensku (Schutzzone). 1. októbra 1939 sa stal predsedom HSĽS a 26. októbra 1939 bol zvolený za prezidenta Slovenskej republiky. Tisu, na rozdiel od Tuku, podporovala väčšina členov HSĽS a mal autoritu v slovenskom národe. Vnútorne odmietal ateizmus, komunizmus aj fašizmus, čo bolo príčinou rozporov medzi ním a Tukovým pronemeckým krídlom. 28.júla 1940 v Salzburgu si Hitler na rokovaniach s Tisom, Tukom a Machom vynútil posilnenie radikálneho krídla rekonštrukciou vlády. Tiso však ani po tomto obmedzení nepripustil, aby sa naplno presadila pronemecká orientácia. V januári 1941 bol odhalený Lichardusovský puč pripravovaný Tukom a nemeckým vyslancom Killingerom na odstránenie Tisu (zmarený za pomoci ministra obrany Čatloša).
Najväčším ústupkom pre Nemeckú ríšu bolo prijatie Židovského kódexu, ktorý si Tuka vynútil krátko po Salzburskom diktáte. Na rozdiel od ostatných satelitných štátov Nemecka mal prezident Slovenskej republiky právo na udelenie výnimiek spod účinnosti protižidovských zákonov. Tiso toto právo využil v asi 9000 prípadoch, čo bolo približne 35000 židovských občanov. Transporty slovenských Židov sa začali z iniciatívy Tuku a Macha v marci 1942, hoci Slovenský snem schválil zákon o odsune židov až 15. mája 1942 po naliehaní predsedu vlády Tuku. Po protestoch Vatikánu boli transporty v októbri 1942 zastavené a pokračovalo sa v nich až po vypuknutí Slovenského národného povstania na jeseň 1944.
Roku 1942 bol v Slovenskej republike uzákonený vodcovský systém. Zdôraznil vedúce postavenie Tisu ako prezidenta a oslabil vplyv pronemeckého Tukovho krídla.
Najrozporuplnejšou fázou života Tisu bola situácia po vypuknutí Slovenského národného povstania 29. augusta 1944. Postavil sa proti nemu a na základe Ochrannej zmluvy požiadal Nemecko o vojenský zásah. V nasledovných dňoch vyhlásil amnestiu pre tých partizánov, ktorí sa dobrovoľne prihlásia na notariátoch. Po potlačení Povstania 30. októbra 1944 slúžil v Banskej Bystrici omšu.
Aj počas ofenzívy sovietskych vojsk sa na neobsadenom území pokúšal udržiavať ideu slovenskej štátnej samostatnosti. V tomto duchu mal aj svoj posledný verejný prejav v Bratislave 20. marca 1945.

PROCES S Dr. JOZEFOM TISOM

Na začiatok treba poznamenať, že išlo o proces politický, o ortieľ víťaza nad porazeným. Rozsudok vyniesol Národný súd 15.4.1947. Od tohto okamihu ostávalo Tisovi podľa retribučného zákona 48 hodín života. Paradoxom Tisovho procesu bolo, že nešlo ani tak o to, čo bude na procese a aký bude rozsudok, ale čo bude po ňom - teda otázka udelenia milosti. Milosť mohol udeliť prezident. Návrh na udelenie milosti musel podať povereník spravodlivosti Predsedníctvu SNR, ktoré ho postúpilo vláde, a tá dala odporučenie (kladné alebo záporné) pre prezidenta, ktorý s konečnou platnosťou rozhodol. K celej záležitosti sa vyjadroval aj senát Národného súdu a obžaloba.
Keď Tiso požiadal o milosť, rozbehla sa celá mašinéria. Senát NS zasadol a žiadosť jednomyseľne neodporučil. Vedúci obžaloby Dr. Rigan sa však rozhodol opačne - Tisovu žiadosť odporučil! Súd svoje odporučenie odovzdal povereníkovi spravodlivosti za DS, Dr. Štefánikovi. Tento predložil Predsedníctvu SNR návrh, aby trest smrti bol zmenený na doživotné väzenie. Predsedníctvo sa uznieslo predložiť povereníkov návrh vláde. Gottwaldova vláda zasadala vo veci udelenia milosti 16.4.1947. Všetci poslanci za DS podporili Tisovu žiadosť. No proti sa postavili komunisti a národní socialisti. Za Tisovu žiadosť vystúpili v rozprave aj lidovci. Napokon sa pristúpilo k hlasovaniu - 6 ministrov podporilo Tisovu žiadosť, 17 ministrov bolo proti - vrátane 4 národných socialistov. Dr. Šrámek, predseda Lidovej strany rokovanie ignoroval a Dr. Franek za DS bol na lyžovačke...
Teoreticky mal Tiso šancu. To by ho však museli podporiť všetci z DS, národní socialisti a lidovci, čo by činilo 12 hlasov z 26. Českí a slovenskí komunisti a sociálni demokrati mali tiež dokopy 12 hlasov. Jazýčkom na váhach by boli nestranníci gen. Svoboda a Jan Masaryk. Lenže Svoboda bol v tom čase už Gottwaldov človek a staval sa najbojovnejšie proti udeleniu milosti. Ostával ešte Masaryk, aby vznikla patová situácia 13:13. On sa však rozhodol ako apolitický minister zdržať hlasovania, no ak by záležalo na jeho hlase na dosiahnutie väčšiny, tak by hlasoval pre výkon trestu.
Takže, ako vieme vláda udelenie milosti neodporučila. Dr. Beneš sa na verejnosti hral na neutrála. No jeho osobný postoj k Tisovi je dostatočne známy už z emigrácie: "Tiso musí viset!". Výsledkom bolo písomné stanovisko prezidenta, ktoré definitívne spečatilo Tisov osud. Beneš celú kauzu podrobne sledoval. Svedčí o tom aj vyslanie istého podplukovníka na Tisovu popravu. V deň popravy si Beneš vyžiadal správu od ministra vnútra, v ktorej sa uvádzalo, že na Slovensku nedošlo k porušeniu kľudu a poriadku, čo Beneša najviac zaujímalo. Katolícka časť národa bola taká šokovaná, že sa zmohla iba na hrozivé ticho.
Hodnotenie Tisu a jeho činov je v historiografii protirečivé. Ako ideológ, politik a štátnik v zložitej situácii v období 2. sv. vojny, napriek niektorým ústupkom vynútených Nemeckou ríšou, pričinil sa o zachovanie národnej a územnej integrity Slovenska, o záchranu mnohých životov a o rozvoj duchovných i materiálnych hodnôt slovenského národa.

ÚRADNÝ ZÁZNAM O POPRAVE Dr. JOZEFA TISU

ZÁPISNICA BOLA NAPÍSANÁ 18. APRÍLA 1947 SUDCOM Ľ. BENADOM.

PRÍTOMNÍ:Ľudovít Benada, vyslaný sudca
Štefan Vlasák, s. k. revident, zapisovateľ
Dr. Ján Puchala, za štátne zastupiteľstvo
Dr. Anton Vasek, za Miestny národný výbor
MUDr. Imrich Molec, policajný lekár
MUDr. Vojtech Oravan, policajný lekár
Páter Hilár (Štefan Párik), duchovný
Ján Hrivňák, správca väznice
František Nadaška, za OV NB I.
plk. František Janda, za Povereníctvo vnútra
pplk. Rudolf Viktorín, za Povereníctvo vnútra
JUDr. Arnošt Žabkay, obhajca
JUDr. Martin Grečo, obhajca
Štátny zástupca konštatuje, že k výkonu trestu smrti sa všetky predvolané
osoby dostavili.

O 5.15 hod. bol predvedený odsúdený Dr. Jozef Tiso, ktorému Ľudovít Benada prečítal rozsudok Národného súdu, ako aj prípis Národného súdu zo dňa 17. apríla 1947, v ktorom podľa intimátu Povereníctva spravodlivosti zo dňa 17. apríla 1947 bolo oznámené, že p. prezident Československej republiky odsúdenému milosť neudelil. Nato vyslaný sudca odovzdal odsúdeného Dr. Jozefa Tisu štátnemu zástupcovi.
Štátny zástupca odovzdal odsúdeného Dr. Jozefa Tisu katovi o 5.22 hod. s cieľom vykonania výkonu trestu smrti.
Nato kat o 5.23 hod. hlásil štátnemu zástupcovi, že výkon vykonal.
Nato na výzvu štátneho zástupcu prítomní úradní lekári po prezretí odsúdeného o 5.30 hod. konštatovali smrť.
Nato štátny zástupca nariadil, aby mŕtvola odsúdeného Dr. Jozefa Tisu bola strážená až do doby, kedy bude učinené ďalšie opatrenie
Zápisnica po prečítaní schválená a podpísaná.

Ľudovít Benada --- Štefan Vlasák --- Dr. Ján Puchala --- Dr. Anton Vasek --- MUDr. Imrich Molec --- MUDr. Vojtech Oravan --- Ján Hrivňák --- František Nadaška --- plk. František Janda --- pplk. Rudolf Viktorín --- JUDr. Arnošt Žabkay --- JUDr. Martin Grečo

Úryvok zo zápisnice zo dňa 18.4.1947 z väznice Krajského súdu v Bratislave:
"...zo zopnutých rúk mu vypadol veľký, kovový, podľa zvuku strieborný kríž a po dopade na betónovú dlažbu v tom strašnom tichu ostro zacvendžal. Telo obeseného zmeravelo, o niekoľko minút prokurátor vyzval lekárov. Lekári súhlasne konštatovali smrť odsúdeneho a prokurátor vyhlásil, že rozsudok smrti obesením bol vykonaný......"

PRÁVNICKÝ POHĽAD NA PROCES S Dr. JOZEFOM TISOM

ZLOŽENIE SENÁTU NÁRODNÉHO SÚDU:
predseda: JUDr. Igor Daxner

prísediaci: Pavol Polák
Andrej Pátek
Ľudovít Benada
Jozef Štaudinger
Šimon Struhárik
Ján Demjan

OBŽALOBA: JUDr. Ľudovít Rigan
JUDr. Jiří Šujan
pplk. JUDr. Anton Rašla

OBHAJOBA: JUDr. Martin Grečo
JUDr. Ernest Žabkay - za Dr. Tisu
JUDr. Július Kšiňan - za Macha
JUDr. Štefan Kráľ - za Dr. Ďurčanského

VOJENSKÍ ZNALCI: št. kpt. V.Bokva a J. Morávek

NA PROCESE PARTICIPOVAL: JUDr. Karel Bedrna

Súdne rokovanie sa začalo 2. decembra 1946. Obžalobný spis mal 213 klepaných strán, z nich 52 strán bola obžaloba. Predvedených bolo 200 svedkov, stenografické záznamy procesu obsahovali viac ako 8000 písaných strán, dokumenty, svedectvá a iné materiály vážili viac ako 700 kg. Prístup na proces bol obmedzený na cca. 50 osôb. V obžalobnom spise bol Dr. Tiso obvinený zo 113 zločinov a za každý z nich mohol sa uložiť trest smrti.

V MENE REPUBLIKY A SLOVENSKÉHO NÁRODA NÁRODNÝ SÚD V BRATISLAVE NA VEREJNOM HLAVNOM POJEDNÁVANÍ KONANOM V DŇOCH 2. 12. 1946 - 15. 4. 1947 VYNÁŠA TENTO ROZSUDOK:

Dr. Jozef Tiso, nar. 13. 10. 1887 vo V. Bytči, rím. kat., slob., dekan - farár v Bánovciach n. B., býbalý prezident Slovenského štátu, národnosti slovenskej, československý št. občan, t. č. vo väzbe, je vinný že
A I. ako úradujúci predseda HSĽS a poslanec NZ za HSĽS svojou činnosťou od zjazdu HSĽS v Piešťanoch 20. 9. 1936 vyvíjal politickú činnosť smerujúcu k odstráneniu demokratického poriadku v ČSR, zapojil sa do bloku protidemokraticky orientovaných národov Európy, ktoré už vtedy ohrozovali ČSR a svetový mier a bezohľadným uplatňovaním požiadavky autonómie "aj za cenu Republiky" využívajúc kriticky napätú medzinárodnú situáciu, vedome oslaboval odolnosť ČSR a tým napomáhal úsiliu jej zahraničných nepriateľov o rozbitie ČSR.

A II. Dr. Jozef Tiso, už ako predseda autonómnej slovenskej vlády a úradujúci podpredseda HSĽS ako význačný aktívny predstaviteľ HSĽS spolu s inými: rozpustili Komunistickú stranu, zastavili činnosť Sociálnodemokratickej strany a Slovenskej národnej strany, vyzbrojili Tukovu Rodobranu, postupne vyzbrojovali Hlinkovu gardu, zriadil Úrad propagandy, pričinil sa, aby na 18.12.1938 boli vypísané voľby do Slovenského autonómneho snemu, pripustil len jedinú kandidátku HSĽS a takto tento snem sa voľbami stal potom zákonodarným orgánom fašistického režimu na Slovensku, pričinil sa o zriadenie Úradu štátneho sekretára pre Nemcov a Nemcom bola daná kultúrna samospráva, koncom februára 1939 vyslal do Berlína delegáciu hospodárskych činiteľov s úlohou prerokovať podmienky hospodárskej spolupráce Slovenska s Ríšou.

A III. Dr. Jozef Tiso spolu s inými za chrbtom ústrednej vlády sa pustili do priamych príprav rozbitia ČSR a takto s vedomím Dr. Tisu vyjednávali niektorí činitelia HSĽS s pplk. Ferdinandom Čatlošom o vojenskom zabzpečení vyhlásenia samostatného Slovenského štátu.

B I. Po odtrhnutí Slovenska od ČSR vyhlásením Slovenského štátu Dr. Jozef Tiso ako predseda vlády a hlava Slovenského štátu a od 26. 10. 1939 ako prezident Slovenskej republiky spolu s inými odstránili zvyšky demokratického systému na Slovensku a zaviedli fašistický režim podľa nemeckého vzoru, pričom vládnu a výkonnú moc vykonávali v najužšej spolupráci s nacistickým Nemeckom, takže tým podporili jeho záujmy vo veciach politických i vojenských, vo finančnom a hospodárskom sektore.

B II. Po 14. 3. 1939 Dr. Jozef Tiso v zmysle ochrannej zmluvy s Nemeckom podporil Nemecko pri prepadnutí Poľska psychologickou prípravou vojny, prejavmi v duchu brannej výchovy a článkami zahrotenými proti Poľsku, prestavbou komunikačných spojov smerujúcich na Poľsko, poskytnutím slovenských letísk nemeckej armáde ako základní pre útok a na uskladnenie bojového a pohonného materiálu, sústredením slovenského vojska na hraniciach, povolením prechodu nemeckých vojenských jednotiek cez územie Slovenska a napokon i zúčastnení sa vojny proti Poľsku, ozbrojenou vojenskou mocou pri prepadnutí Poľska Nemeckom, povzbudzovaním vojakov a odmeňovaním účastníkov ťaženia vyznamenaniami.

B III. Dr. Jozef Tiso spolu s inými utužoval vojenskú politickú spoluprácu s Nemeckom pri zrejmých jeho úmysloch o ďalšie rozšírenie vojny o svetovládu.

C. Od samého začiatku trvania Slovenského štátu až do povstania Dr. Jozef Tiso spolu s inými maril prípravy slovenského odboja a prípravy samotnéhonárodného povstania zriadením osobitného bezpečnostného aparátu,perzekúciami, prenasledovaním, väzením a propagandou.

D. Dr. Jozef Tiso spolu s inými hneď po nastolení autonómie, ale najmä po 14. 3. 1939 pomocou všetkých orgánov svojho totalitného režimu a nacistických organizácií, perzekvoval a terorizoval všetkých odporcov svojho režimu, teda obžalovaný Dr. Jozef Tiso

- ad A I, II, III ako člen vlády Slovenského snemu a exponovaný politický činiteľ a exponovaný príslušník fašistických organizácií pričinil sa o rozbitie ČSR, odstránenie jej demokratického poriadku a o zavedenie fašistického režimu, menovite za tým účelom iniciatívne a exponovane pôsobil k 6. októbru 1938 a 14. marcu 1939 a priamym vyjednávaním a iným spôsobom prispel k utvoreniu Slovenského štátu pod ochranou Nemecka,

- ad B I, II, III ako člen slovenskej vlády a Slovenského snemu a exponovaný politický činiteľ a exponovaný príslušník slovenských fašistických organizácií pričinil sa o odstránenie demokratického poriadku ČSR a zavedenie fašistického režimu, podporil v značnej miere vojenské, politické a hospodárske záujmy nacistického Nmecka a hortyovského Maďarska, spôsobil škodu slovenskému národu, domácim, demokratickým a protifašistickým organizáciám a skupinám vedúcim boj za slobodu, pričinil sa o vypovedanie a vedenie vojny proti ZSSR a Spojencom, bral na nich významnú účasť, činnosť a idey fašistických okupantov a domácich zradcov verejne propagoval, obhajoval a schvaľoval, verejne hanobil ZSSR a Spojencov a ich štátne zriadenie a armády,

- ad C akýmkoľvek spôsobom maril boj slovenského národa proti zradcom a okupantom za slobodu a za obnovenie ČSR, najmä maril prípravy národného povstania a účasť vojenských jednotiek v ňom, zúčastnil sa na úsilí fašistických okupantov a domácich zradcov v úmysle potlačiť Slovenské národné povstanie a znemožniť partizánsky boj, spolupôsobil pri prenasledovaní účastníkov povstania a partizánskeho boja, aj inak pomáhal okupačným vojskám a orgánom a takúto zradcovskú činnosť propagoval, verejne obhajoval a schvaľoval, pričom vystupoval ako exponovaný politický činiteľ a exponovaný príslušník fašistických organizácií,

- ad D ako člen slovenskej vlády, Slovenského snemu, exponovaný politický činiteľ a exponovaný príslušník slovenských fašistických organizácií spôsobil škodu slovenskému národu, domácim demokratickým a protifašistickým organizáciám a skupinám vedúcim boj za slobodu, nariadil, organizoval a horlivo vykonával perzekúcie demokratických a protifašistických osôb a organizácií pre ich politickú činnosť, spôsobil iným protiprávne ujmy pre rasovú, národnú, náboženskú a politickú príslušnosť a pre protifašistické presvedčenie, činnosť kolaborantov verejne propagoval, okrem toho napomáhal činnosť fašistických okupantov a s nimi spolupracoval s úmyslom napomáhať nemecké vedenie vojny, spolupôsobil pri prenasledovaní účastníkov povstania a partizánskeho boja a aj inak pomáhal okupačným vojskám a orgánom.
Uvedenými činmi spáchal:
- ad A I, II, III trestný čin domácej zrady podľa § 2 písm. a) nar. č. 33/1945 Zb. SNR v znení vyhl. č. 58/1946 Zb. n. SNR,
- ad B I, II, III trestný čin domácej zrady podľa § 2 písm. a) až d) nar. č. 33/1945 Zb. SNR v znení vyhl. č. 58/1946 Zb. n. SNR,
- ad C trestný čin zrady na povstaní podľa § 4 písm. a), b), c) nar. 33/1945 Zb. n. SNR v znení vyhl. č. 58/1946 Zb. n. SNR a trestný čin domácej zrady podľa § 2 písm. d) cit. nar.,
- ad D trestný čin domácej zrady podľa § 2 písm. b) cit. nar., trestný čin kolaboranstva podľa § 3 písm. a), b), e) cit. nar. a trestný čin zrady na povstaní podľa § 4 písm. b) cit. nar. a to za priťažujúcich okolností.
Národný súd preto odsudzuje obžalovaného Dr. Jozefa Tisu na základe §§ 2, 3 sadzba 2 a § 4 nar. 33/1945 Zb. n. SNR v znení vyhl. č. 58/1946 Zb. n. SNR na trest smrti povrazom ako hlavný trest a podľa § 7 cit. nar., §§ 70 odst. 1 a 71 vyk. nar. č. 55/1945 Zb. n. SNR na stratu občianskych práv a podľa § 8 odst. 2 nar. č. 33/1945 Zb. n. SNR v znení vyhl. č. 58/1946 Zb. n. SNR a § 74 vyk. nar. č. 55/1945 Zb. n. SNR na konfiškáciu celého majetku obžalovaného, ako na vedľajšie tresty.

Národný súd v Bratislave
15. 4. 1947
Dr. Igor Daxner v.r..
predseda Národného súdu Ľudovít Benada v.r

prísediaci :Ján Demjan v.r.
Štefan Gažík v.r.
Štefan Ondruš v.r.
Pavol Polák v.r.
Šimon Struhárik v.r.

Dr. JOZEF TISO VO VZŤAHU K BÁNOVCIAM n/ BEBRAVOU

1.) KATOLÍCKY KLUB MUŽOV A KATOLÍCKY KLUB ŽIEN
V mieste jeho pôsobenia, v Bánovciach nad Bebravou, ako dekan-farár založil Katolícky klub mužov a Katolícky klub žien. Toto boli dva spolky a každý z nich pracoval samostatne. Schôdze bývali v nedeľu odpoludnia, po litániách. Každý tento spolok mal samostatnú schôdzu raz za mesiac. Na týchto schôdzach boli prítomní informovaní o náboženských a občianskych záležitostiach. Tieto katolícke spolky tam nacvičovali divadlá, organizovali oslavy, zábavy, výlety, mali svoj tamburášsky zbor a cirkevnú dychovú hudbu. Na vtedy pomerne malé mestečko to bola činnosť bohatá a chvályhodná.

2.) DETSKÁ ŠKÔLKA
V roku 1924, keď prišiel pôsobiť do Bánoviec nad Bebravou ako farár, nebola tam detská škôlka, hoci predtým tam bola niekoľko rokov. Toto chýbalo najmä mladým matkám. Keď sa mu v Katolíckom kruhu žien na tento nedostatok ženy sťažovali, zariadil detskú škôlku v starom Kultúrnom dome, v ktorom kedysi bola cirkevná škola. Táto novozriadená detská škôljka dobre prosperovala, dobre si plnila svoje poslanie. Bolo v nej mnoho detí, lebo do nej prijímali deti všetkých vierovyznaní. Prijali všetky deti, ktoré rodičia prihlásili. Matky boli spokojné.

3.) RÍMSKOKAROLÍCKY UČITEĽSKÝ ÚSTAV
V roku 1934 Dr. Jozef Tiso založil Rímskokatolícky učiteľský ústav v Bánovciach nad Bebravou. Bola to stredná pedagogická škola. Hoci bol poslancom Národného zhromaždenia v Prahe, povolenie k založeniu takejto školy sa mu popdarilo až po mnohých pokusoch. Ďalšie roky trvalo obstaranie povolenia na prijímanie žiakov a vyučovanie. Keďže bola škola cirkevná trpela finančnými ťažkosťami. Dr. Tiso vybavoval nejakú podporu, neskôr odovzdával svoj plat z funkcie predsedu predstavenstva v banke. Zároveň nebral odmeny ako riaditeľ a učiteľ na škole. Do štúdia boli prijímaní aj chudobní študenti, ktorí si nemohli dovoliť platiť školné (1000.- Kčs ročne). Po dosiahnutí autonómie pravzal niektoré výdavky školy štát (platy a náklady profesorov a personálu).

4.) PRVÝ POMNÍK ĽUDOVÍTA ŠTÚRA NA SLOVENSKU
Ako poslanec kraja, kde sa narodil Ľudovít Štúr (v Uhrovci, len 7 km od Bánoviec
nad Bebravou), má značný podiel na postavení prvého Štúrovho pomníka na Slovensku. Pomník bol odhalený 30. augusta 1936 v Bánovciach nad Bebravou a bol postavený z milodarov a zbierok obyvateľstva. Bola to veľká práca a trvala niekoľko rokov. Pracovala na nej slovenská akademická mládež. Súsošie je dielom akademického sochára Jozefa Pospíšila. Práce na výstavbe organizoval, riadil a spravoval Ústredný Štúrov výbor, ktorý mal sídlo v Bánovciach nad Bebravou a Dr. Jozef Tiso ako jeho predseda bol hybnou pákou organizácie.

5.) ŽIVNOSTENSKÝ ÚVERNÝ ÚSTAV
Dr. Jozef Tiso založil v BN ľudový peňažný ústav - banku. Po prvej svetovej vojne bola ťaživá ekonomická situácie. Za pôžičky sa v bankách platili vysoké, 12-14% úroky. Mnoho ľudí tak prišlo o posledný majetok. Na zmierenie týchto ťažkostí založil Dr. Tiso peňažný ústav družstevného typu. Bolo to družstvo s obmedzeným ručením. Prijímalo vklady a poskytovalo pôžičky. Na začiatku sa rozbiehalo prirodzene pomalšie, no keď pribudli vklady, dávalo sa viacej pôžičiek. Tie boli hneď od začiatku zaťažené len 9 % úrokom. Okrem toho sa nepočítali žiadne iné poplatky, ba neskôr sa aj úrok znížil na 7%. Aj keď banka poskytovala pôžičky i menej krytým záujemcom, nemala straty a vykazovala slušné zisky. Podľa miestneho zvyku občania BN a okolia menovali banku jednoducho - Tisova banka. Je známe, že keď Dr. Tisa odsúdili a popravili, nemali mu čo vziať po materiálnej stránke, lebo nemal peňazí, ani hnuteľného, ani nehnuteľného majetku. Všetky jeho príjmy dával dobročinným a kultúrnym ústavom, na dobročinné ciele a účely.

6.) ROĽNÍCKE SKLADIŠTNÉ DRUŽSTVO
Dr. Tiso ako poslanec pomáhal založiť Roľnícke skladištné družstvo pre okres Bánovce nad Bebravou. Za prvej ČSR mali agrárne kruhy monopol na výkup poľnohospodárskych komodít. Pri predajoch boli uprednostňovaní vlastní agrárnici a bežní roľníci boli prakticky bez šance. Na čelenie neblahej situácii bolo založené spomínané družstvo. Zakladanie družstiev nebolo obmedzené, stačilo zvolať ľudí, zapísať a zaregistrovať. Avšak ťažšie už bolo získanie povolenia na kupovanie a predávanie, t.j. riadnu činnosť družstva. Vlastne až do 6. októbra 1938 odmietali vládne kruhy udeliť povolenie na obchodovanie s obilím. Po ňom sa družstvo zlúčilo s iným, už existujúcim a ďalej rozvíjalo svoju činnosť.

7.) VYBUDOVANIE VODOVODU A KANALIZÁCIE
V meste Bánovce nad Bebravou bola zlá a zdraviu škodlivá pitná voda. Mala veľmi veľa vápenca, okrem iných škodlivín. Dr. Tiso ako minister zdravotníctva nechal priviesť potrubím vodu z neďaľekej obce Dubnička do Bánoviec a urobiť vodovod súčasne s kanalizáciou.

8.) STAVBA RÍMSKOKATOLÍCKEJ UČITEĽSKEJ AKADÉMIE A KATOLÍCKEHO DOMU

čiteľské ústavy, pripravujúce dorast na budúce učiteľské povolanie, sa mali premenovať na akadémie. Dr. Tiso sa zaoberal možnosťou rozšírenia učiteľskej akadémie v Bánovciach a postavením Katolíckeho domu. Keď zistil, že cirkevné finančné prostriedky a štátna subvencia budú stačiť, pustil sa do stavby. Stavať sa začalo na prelome rokov 1942/43 a práce bol dokončené v roku 1948. S výnimkou zlomu 1944/45, kde boli práce prerušené kvôli SNP, sa na stavbe robilo bez prestávky. Náklady sa vyšplhali na 11-13 miliónov korún. Po neblahom februárovom víťazstva bola hotová stavba (akedémia spojená s kat. domom) zabraná komunistickou vládou. Vrátená bola až roku 1995, po dlhom vybavovaní nárokov na základe reštitučných zákonov po roku 1989.

ÚSTAVNÝ ZÁKON ZO DŇA ................. 1942 O VYSŤAHOVANÍ ŽIDOV Z ÚZEMIA SLOVENSKEJ REPUBLIKY
( pôvodný návrh )

SNEM SR SA UZNIESOL NA TOMTO ÚSTAVNOM ZÁKONE:

§ 1.

Židov možno vysťahovať z územia Slovenskej republiky.

§ 2.

Židia - slovenskí štátni občania strácajú vysťahovaním (§ 1.) štátne občianstvo Slovenskej republiky.

§ 3.

§ 3. - najmä na likvidovanie osobných a majetkových právnych pomerov vysťahovaných židov opustivších územie Slovenskej republiky, vydá vláda nariadením, a to aj v tých veciach, v ktorých by podľa Ústavy bolo treba zákona.

§ 4.

Tento zákon nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia. Vykonajú ho všetci členovia vlády.

ÚSTAVNÝ ZÁKON O VYSŤAHOVANÍ ŽIDOV
ZO DŇA 15. V. 1942 (č. 68/1942 Sl. z.)
( prijaté znenie )

SNEM SR SA UZNIESOL NA TOMTO ÚSTAVNOM ZÁKONE:

§ 1.

Židov možno vysťahovať z územia Slovenskej republiky.

§ 2.

1) Ustanovenie § 1. neplatí:
a) na osoby, ktoré sa najneskoršie do 14. 3. 1939 stali príslušníkmi niektorého kresťanského vierovyznania,
b) na osoby , ktoré žijú v platnom manželstve s nežidom (nežidovkou) uzavretom pred 10. 9. 1941.

2) Osoby, ktorým prezident republiky udelil alebo udelí oslobodenie podľa § 255
nar. č. 198/1941 Sl. z., ďalej lekári, lekárnici, zverolekári, inžinieri a iné osoby,
ak príslušné ministerstvo uzná za potrebné ponechať ich vo verejnom,
technickom alebo hospodárskom živote Slovenska, nemajú byť vysťahovaní,
pokiaľ je v platnosti rozhodnutie o ich oslobodení alebo ponechaní.

3) Vyňatie spod vysťahovania platí aj pre manželku (manžela), na maloleté deti
a v prípade odst. 1 písm. a) aj na rodičov vyňatých osôb.

§ 3.

1) Židia vysťahovaní a židia, ktorí územie štátu opustili alebo opustia, strácajú
štátne občianstvo Slovenskej republiky.

2) Majetok osôb uvedených v odst. 1 prepadá v prospech štátu.

§ 4.

Tento zákon nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia.

>>> Pôvodna verzia na stiahnutie <<<